CX MSR Bánovce nad Bebravou 2017


                                                                                           „To je ten fajn tréner, ktorého stále spomínaš?"



8 mesiacov aktívneho pretekania.
Víkend čo víkend.
Neustály každodenný boj o čas na tréning, o zdravie, boj s každou nepriazňou osudu a nakoniec samej so sebou nájsť chuť a energiu aj po takej dobe zo seba vymačkať niečo čo by ešte stálo za povšimnutie.

Kto toto nezažil, ťažko pochopí.  A kto zažil, tomu to nemusím vysvetľovať. Neuveriteľná výsada a prekliatie zároveň. Ale kým mi to zdravie a podmienky dovolia, kým sa mi oči pri biku ešte rozžiaria, neexistuje sila na zemi ktorá by mi zabránila jazdiť.

A tak plná odhodlania poslušne balím Forda na skúšku majstrovskej trate. Tá v Bánovciach nikdy nebola mojim životným snom, ale napriek tomu sa mi na nej naposledy celkom darilo, a okrem toho moje pocity s rozhodnutím organizátorov asi ťažko pohnú, takže mi neostávalo iné než sa zmieriť s faktom, že žiadne poriadne kopce, ktoré by mi to výrazne uľahčili, sa nekonajú. A tak namiesto z kopca do kopca pôjdem z točky do točky :-D. 

Život nebýva vždy fér, viem o tom svoje. No keď som zbadala trať, prebleslo mi hlavou „čo je moc, to je veľa“. Čakala som sneh, rozjazdený miestami do blata, no namiesto toho tam boli hotové ľadové polia. Tak, ak niečo v živote nemusím, je to ľad :-D. Celú crossovú sezónu som ho nezažila, takže som ani nemala kedy sa na ňom naučiť jazdiť. Jediné čo som si stále predstavovala boli zranenia čo by ma čakali pri páde. A to som sa ešte nestihla zahojiť z posledného úrazu.

Posledné 3 týždne som trénovala a pretekala cez bolesť. Takže keď som zložila bike a vybrala sa na trať, najprv ma na chvílu ovládol strach. Bola som ledva schopná urobiť pár metrov a musela som zastaviť a rozdýchavať situáciu. Pomaly som sa zmierovala s tým že to lepšie nebude, a namiesto pol hodinového prevezenia som na trati strávila tak 1,5 hodiny a zvykala si a zvykala. Drifty boli miestami riadne, ale pády sa mi našťastie vyhýbali.  Rovnako ako s ľadom som bojovala aj so zimou. S mojimi tukovými zásobami 0,0 som sa pri danom tempe poriadne nevedela zahriať a hrozne mi aj v lyžiarskych rukaviciach krehli ruky.

Po tréningu som sadala do auta s viac než zmiešanými pocitmi. Sakramentská smola :-D. No nemohol ten mráz ešte týždeň počkať?

Nemohol. Rovnako ako ani na mňa nemienil nikto čakať. A tak som teda ráno nalodila moju kamarátku Majku a nabrala smer do Bánoveckej reality. Ani pred Majstrákmi Európy som nebola taká nervózna ako toto ráno :-D. Div som sa v aute nerozplakala. Ono „fajne“ sa preteká keď odo mňa každý niečo očakáva. A ja som si len predstavovala že sa to pri nejakom hlúpom páde pokašle a ja budem odchádzať bez medaile, ktorú si tento rok fakticky zaslúžim.

Ráno bola trať ešte viac zmrznutá než deň predtým, zatiaľ nepopúšťala ani miestami, a tak sa z toho stala škola šmyku. To sú také situácie :- ). Hovorí sa pomaly ďalej zájdeš, dnes to bolo namieste :-D , ale domov sa vrátiš bez cenného kovu. A tak som vtĺkala do hlavy kritické úseky a cestičky ako ich čo najlepšie zvládnuť. Šla som veľmi opatrne. Po poslednom páde v Bystrici na tréningu som sa 5 minút od bolesti nevedela zdvihnúť zo zeme a bolo mi nad slnko jasnejšie, že ak raz dobre trafím pravé koleno, mám po pretekoch. Odkrúžila som teda nevyhnutný počet kôl a potom zaliezla zahrievať sa do auta. Ešteže aspoň tá Majka mi rozumie :-) a točí vždy o všetkom možnom len o bikoch nie :-D.

Záverečná fáza prípravy prebiehala v stane BIKE PRO. A síce sa z času na čas niekto pristavil na kus slova, všetci dosť rýchlo pochopili že ich mám síce rada, ale hlavou som už niekde úplne inde. Prechádzala som si v mysli trať, vtĺkala si taktiku a hecovala samú seba nešetriť to. Potom som hodila do seba klasicky 2 gély, tekuté magnézium  a gutar, že by som na tom štarte nepospala. Na čo sa mi dostalo poznámky „Vidíš čo do seba všetko sype?  Ale vieš, že technika sa dosypať nedá?“

Teda, nie že by mi určití jednotlivci aj počas tréningu nedávali najavo, že na túto trať nemám. Ale toto boli posledné slová do boja, ktoré som potrebovala :-D.

„Ja ti ukážem techniku“, hovorila som si v duchu keď som čakala posledné sekundy na štarte. Po ňom som vyrazila ako šíp a po jednom z mojich asi najlepších štartov v sezóne som tiahla do terénu na druhom mieste. Ostych a opatrnosť okamžite opadli a rvala som to na hranici vlastných možností. Hneď na schodoch som vyletela dopredu a ujala sa vedenia. Stále sme boli všetky viacmenej pokope. A tak som sa snažila jednak ísť čo najrýchlejšie, no zároveň sa niekde nevytrieskať, lebo na úzkej trati sa nepredbiehalo najlepšie.

So svojimi predsavzatiami som však nezašla ďaleko, a hneď vo výbehu pred šikminou sa mi ani neviem ako podarilo ustlať si :-D. Teda viem ako, tak to vyzerá keď bežíte po čistom ľade, akurát som to vôbec nečakala. No síce som trafila akurát to pravé koleno nešťastné, vtedy ma to takmer nezabolelo, takže som ešte ani poriadne nebola na zemi, už som stála na rovných nohách a pokračovala v behu. Dokonca ani o vedenie som neprišla. Nestihla som sa ani oklepať keď som začula Barényiho komentár: „a na vedúcej pozícii Tatiana Jaseková, v úplnom kľude a pohode“ :-D.

A tak pravdaže :-D, povedala som vyškerená nahlas bežiac cez prekážky. Hneď v prvom kole som si musela pozmeniť svoj úsudok.

Rovinatá trať, na ktorej na tom snehu a ľade ani nie je kde poriadne zabrať...

Nuž, keď to tam človek stále napaľoval, až taká rovina mu to neprišla, a keď si to aj po tej rovine naplno dával, nebola to žiadna dovolenka. V závere prvého okruhu ma obehla Janka, a v tesnom závese za ňou sme sa postupne vzďaľovali ostatným súperkám. Nešla ani ona úplnú hranu, ani ja, skôr by som povedala že to bolo tak čiastočne na istotu, len aby obhájila titul, a vyhla sa pritom hroziacim zraneniam. V rovnakom poradí sme to aj dobojovali. 11 sekúnd za majsterkou Slovenska. To nie je až také zlé :-).

Moje osadenstvo až také spokojné nebolo, ale ja vzhľadom na všetky okolnosti aj celkom áno. Lebo bolo mnoho takých, ktorým tá trať tiež nesadla a domov odchádzali s prázdnymi rukami aj napriek faktu, že celú sezónu dosahovali úspechy. A ja som sa síce k jej záveru už k Janke blížila, stále to nebolo dosť presvedčivé. A pre mňa je stále viac 2. zaslúžené miesto, než náhodné víťazstvo. Verím, že  s novou trénerkou sa už postaráme o to, aby som sa k tomu prvenstvu o rok dostala :-)

Na záver som sa pobrala aj s Majkou do miestneho kultúrneho domu na vyhodnotenie. Ťažko sa dá opísať aký neskutočný kameň mi spadol zo srdca. Že sa mi podarilo na trati, ktorá vôbec nevyzerala stavaná pre mňa, obhájiť striebro.  Mať možnosť  absolvovať s cyklokrosovou reprezentáciou množstvo pretekov. Vôbec môcť s takými jedinečnými ľuďmi stráviť čas. Pretekať a zdokonaľovať sa pod vedením takých skvelých osobností, akým je náš repre tréner.  Pravdaže, cyklistika je v určitom zmysle prekliatie, ale zároveň aj neskutočná výsada. Veď je to ľahké, robil by to každý.

Sedela som už po svojom vyhlasovaní, s úsmevom na perách, kvetmi na kolenách a podpisovala dokumenty z posledného repre výjazdu, keď práve v momente vyhlasovania Ondreja Glajzu, majstra Slovenska v kategórii Masters B, sa ma Majka opýtala:

„To je ten fajn tréner, ktorého stále spomínaš?“

Musela som sa smiať, lebo vzhľadom na fakt že tie papiere som podpisovala práve jemu, ma celkom nechtiac prezradila :-).

„Nie Mica, Ten fajn sedí vedľa teba :-) “

Život je nádherný :-).





Späť na reporty 2017