CX Mladá Boleslav a Poprad 2019




                                                                    I’m sure in your experiences- in deciding what you want to do with life-
                                                                    - people have told you to make sure you have something to “fall back on.”
                                                                     But I’ve never understood that concept, having something to fall back on.
                                                                      If I’m going to fall, I don’t want to fall back on anything, except my faith.
                                                                                                      I want to fall… forward.
                                                                                                                     At least  that way I’ll see what I’m about to hit.



Na štarte by ste sa mi krvi nedorezali. Srdce v krku, v hlave len pád na poslednom minuloročnom štarte v Tábore, strach a hrôza.

„To dáš, to zmákneš, musíš“ hecovala som sa vduchu čakajúc kým na semafore zasvieti zelená. 
Hrobové ticho prerušovala len nahrávka tlkotu srdca.

A potom sa to zdvihlo.

Zacvakla som čisto, nabrala rýchlosť, začiatok pekný. Po chvíli moje predné koleso na zadnom Katky Mudříkovej. Tvrdý boj  o pozície, chvíľa balancovania, prepad takmer na koniec. V prvej zákrute tlačenica. Kým špica bola pomaly už za mostom, my sme ešte stále čakali doradu, kým sme sa napratali do terénu.  Poriadny chaos v mojom podaní, nejako som si nevedela narýchlo spomenúť o čom to vlastne všetko je a skupina predo mnou sa veľmi rýchlo vzďalovala.

Môže človek trénovať koľko chce, prvé preteky v sezóne sú prvé, facka sprava zľava, len postupne som uvádzala svoju ctenú osobu do reality a začala sa namiesto smerom dozadu prebojovávať cez predo mnou idúce kočeny. Fyzicky celkom dobré, ale technicky to pokulhávalo, na prvý krát som si v tom zmätku len postupne v hlavičke ukladala na čo všetko treba dávať pozor, a tak som síce podraďovala, nebolo to  dostatočné. Áno, do zákrut som si občas aj nadchádzala :-D a lámala som to tam, páni moji ako som to lámala. Síce som si sama uvedomovala, že to nie je čo by to malo byť, nevedela som to dvakrát lepšie učesať.

Potom, aby toho nebolo málo, mi niečo rupslo na sedle a to následne nezdravo zmenilo sklon. Nevedela som sa posadiť, ale v tej mele v skupine kde som bola som príčinu nemala kedy zisťovať. Pol kola som prešprintovala, za prekážkami namiesto naskakovania normálne zacvakla, v depe vymenila bike, pol kola odkormidlovala na  Gabiho aeropláne, výmena naspäť za svoj  a znovu naháňať tie isté kusy, ktoré mi kvôli výmene ušli.

Trošku drifty, sem tam šoky, stíhala som dokonca aj  pobaviť okolo stojacich zvukovými efektami pri skoro nehodou zakončenými zjazdami. Nakoľko fyzicky to šlo nad očakávania dobre, podarilo sa mi prebojovať aspoň na stratenú pozíciu, takže v cieli nakoniec 29. miesto zo 45 štartujúcich. O spokojnosti nemôže byť reč, ale na prvý krát som veľmi viacej neočakávala, vlastne som bola rada, že mi neušli úplne všetky. A hlavne som bola pyšná, že sa mi  po tom páde v Tábore na štarte neroztriasli kolená a napriek vedomiu že môžem kedykoľvek skončiť zase na zemi som to rvala čo to dalo. Štarty sú v crosse nesmierne dôležité a toto malé víťazstvo samej nad sebou mi otváralo dvere do novej sezóny.

Počkali sme kým dojazdí elita a potom ešte aj na talianskeho rozhodcu, ktorého sme mali brať do Popradu. Naložiť zboží, veškeré ovečky a davaj het naspäť na rodnú hrudu. 7 hodinový presun sme si „spríjemňovali“ hľadaním nejakej reštaurácie, kde mali okrem kebabu a hamburgerov aj nejaké jedlo hodné športovcov, no keďže bol v sobotu v Čechách štátny sviatok, podarilo sa nám to až 21:00 kúsok od slovenských hraníc. Následne sme dorážali  3 hodiny cesty ktoré nás delili od hotela , a síce ja vždy hovorím že v aute nespím, po 2 polo-prebdených nociach ma začínalo vypínať neskutočným spôsobom, suverénne mikrospánky. Tréner sedel vedľa, v pravidelných intervaloch ma rozhovorom z tej kómy vytrhával, keďže už aj on mal toho asi plné kecky. Kvôli bezpečnosti sa zvykneme celú cestu rozprávať, takže som sa statočne  premáhala, až sme 00:20 konečne dorazili na ubytovanie. Z posledných síl sprcha a po následných 2 minútach uvažovania či zase nebude problém zaspať ma vyplo natotálku, zobudila som sa až ráno na budík.

Úsmev č. 3, mini raňajky, nachystať veci a po krátkom hudobnom okienku sme už smerovali k ďalšej dávke športového vyžitia. O trati som za posledný týždeň toho počula veľa, ale keďže som sa nemohla zúčastniť sústredenia, stále som si ju podľa všetkých strašidelných legiend len  predstavovala. Ako sme sa blížili k stezke zasľúbenej a ja som jednom momente zbačila kde všade po stráňach je tá páska natiahnutá, musel a som sa smiať. V štýle hesla život hrou nachystala veci na preteky, preobliekla, zišla dole do dediny po štartové číslo a potom sa len s problémami ťapšila naspäť k autu. Nohy ako z betónu, pľúca nestíhali, komédia.

Trénera som hneď po cieli otočila naspäť k trati. Času ani síl nazvyš  nebolo, takže som ho poprosila aby mi aspoň 1 kolo ukázal.  Na lúke som mala pocit, že to veľmi nedrží (áno, tak sa chodí keď Vám fúkajú kolesá bez tlakomeru, na pocit, ešte aj keď som z nich doma odpustila vzduch mala som tam 2,3 atmosféry :-D ). V lesíku to bolo zase dosť komplikované, hore dole, zoskočiť, prevody chystať, držať sa len jednou stopou, všade inde to prešmykovalo, čo s tými mojimi mužnými prevodmi žiadna sranda nebola. Hneď v 1. okruhu sa mi podarilo na mini výjazde naraziť ruku. Človek mieni, že to vyjde. Nevyšiel. Potom mieni, že zoskočí. Nestihol :-D.  Tiež chvíľu trvalo kým som v zjazdoch odblokovala pud sebazáchovy a namiesto kŕčovitého brzdenia šla namiesto pásky tam kde trať pokračovala.  V každom prípade,  ani po prejdení 2 okruhov som nemala jasno v tom čo za čím nasleduje. Len som vedela, že aj pri minimálnej rýchlosti si parádne dávam do tela, takže 3. okruh som už neriskovala a s úsmevom mne verným si to nasmerovala naspäť k autu.

Tam som ešte pátrala po Gáborovi, ktorý hľadal trať kdesi v Poprade. Boh mi je svedkom, že ma raz z toho chlapa porazí. Hodila som mu teda narýchlo veci, keďže na crossovom biku toho roku nielenže nesedel,  ešte ho ani doskladaný nemal. Trať pravdaže  tiež nevidel, prvý štart na C1, a rovno takejto ťažkej. Ale keď je všetko podľa neho ok, tak ok, svet gombička.

Kým on skladal, ja som sa snažila presvedčiť na valcoch nohy k akémukoľvek výkonu, aj keď sa im rezolútne nechcelo. Potom sa v duchu pár krát prežehnala a chvíľu na to som už vtipkovala na štartovej čiare.  Jednak som od  každého počúvala, ako štart netreba prepáliť. Aj od samotných žien. Rovnako som ale vedela, že aj tak všetky pôjdu hore ako šaľené, a tak aj bolo. Nakopnutie na druhý pokus, a síce som sa cca rozbehla, u mňa takéto šprinty od čiary hore kopcom ešte aj s rozbitými nohami veru nie sú veľmi pochuti. Nebolo mi to v tej chvíli až do takej miery pochuti, že sa okolo mňa prehnali skoro všetky. Začínalo to zaváňať dobrým trapasom, a síce som si hovorila, že som mala byť ta ta vpredu, a aj tak som stále bola ta ta v keli.

Vletela som teda do terénu, a na lúke to po rozpačitom tréningu do prvých zákrut držala len tak tak. Pánu Bohu vďaka a večná chvála, netrvalo dlho kým som prepla na aspoň aký taký beast modík a po pár zákrutách na prekážkach dobehla skupinu. Sakra, aspoň behať viem, keď bicyklovať sa nie. Zviezla som sa teda za nimi a po technickom úseku sa na 1.výbehu pobrala dopredu. Kolegyňa vedľa mňa sa nejako nevedela vyštverať, a kým ja som sprava videla jasnú cestu, s jej bikom končiacim pod mojimi nohami  to až tak čisto neprebehlo. Pokľakla som na obe kolená naraz ako v kostole, poďakovala sa za spestrenie dňa, expresne zodvihla a nadviazala na pôvodné úmysly.

Prvé 2 kolá som robila poriadne chyby. Ani nie tak z nešikovnosti, jednoducho som zabúdala čo čaká za zákrutou. Či treba točiť, zoskočiť, prevod chystať, dobrá mela to bola. Zvyšné kolá som to síce už videla jasnejšie, rovnako jasne som začínala mať aj nakúpené. Už mi boli aj všetky zjazdy jedno, hlavne,  že som chvíľu nemusela hore kopcom točiť. Strašne do nepríčetnosti ma vytáčalo, keď som sa priblížila konečne k súperke, a kým ona šla hore v otáčkach, ja som tam na mojom najľahšom prevode ostala doslova visieť a mala problém vôbec  sa pohnúť z miesta. Áno, Hlinsko na tom viem prejsť, a bohužiaľ som si myslela, že nič horšie sa ku mne nedostane, ale opak bol pravdou. Posledné 2 kolá som niektoré najstrmšie úseky bežala, keďže to bolo stále rýchlejšie a menej devastačné než sa to snažiť vyjsť v sedle. Posledný krát skoro objať jedličku, na zákrute pred cieľom neľahnúť, pre istotu jeden pohľad cez plece a konečne sa labky mohli zastaviť.

Pocity? Dávno som niečo tak bolestivé nezažila. A vlastne ešte sa mi asi nestalo, aby som pri prejazde cieľom videla 2 ostávajúce okruhy a pochybovala či to vôbec dôjdem do konca. Sila minutá na 2 životy, hranica utrpenia posunutá o celú galaxiu, ale dobrý pocit, že žiadna bolesť sveta ma neprinútila zastaviť, aj keď páni moji polovicu pretekov som mala dovolenkové úmysly :-D.

Prvý víkend krst ohňom naparádu. Za toto by sa ani Denzel nehanbil a isto o tom aj niečo motivujúce povedal. Zato ja mám na jazyku okrem prachu len jedno. Ďakujem Tomu hore, že ma po rozumovej stránke ešte stále medzi racionálne zmýšľajúce kusy  nezaradil.

Stále baví.

A neskutočne :-)



Späť na reporty 2019