CX HLINSKO A RAKOVÁ 2019



                                                                                                       Fall forward.

                                                                                                 Here’s what I mean:
                                                                    Reggie Jackson struck out twenty-six-hundred times
                                                                       in his career - the most in the history of baseball.
                                                                                   But you don’t hear about the strikeouts.
                                                                                            People remember the home runs.

                                                                                                                   Fall forward.

                                                                              Thomas Edison conducted 1,000 failed experiments.
                                                                                          Did you know that? I didn’t know that,
                                                                                                 because 1,001 was the light bulb.

                                                                                                                               Fall forward.

                                                                                              Every failed experiment is one step closer to success.



„Chalani, povedzte Tatiane o tom zjazde na konci trate, nie že sa tam rozbijete ešte na tréningu.“

Áno, keď niekto povie Hlinsko, prvá vec ktorú vidím pred očami je práve ten záverečný zjazd, ktorý som síce vždy zišla, rovnako vždy tam leziem s výrazným rešpektom. Takže aj počas mojej 3. účasti na tomto malebnom podujatí tomu nebolo inak.

Síce som po 8 hodinách strávených v aute (kolóny to istia) bola natoľko rada že som na biku, až mi bolo cca jedno čo ma na trati čaká, ten zjazd mi fakt nikto pripomínať nemusel. Posledné 3 týždne som naň intenzívne myslela. Poznám - nepoznám, ako vždy som pred ním radšej zastavila a šla zhodnotiť situáciu napešo predtým, než sa tam zbytočne rozlámem.

Za tých pár okamihov začali pri mne zastavovať ďalšie kusy ženského pohlavia a zdesene nazerať cez jeho okraj. Tak snáď im teraz definitívne nevezmem chuť spustiť sa tam :-D, pomyslela som si cestou k biku a zároveň rozdávala odvahu:

„Dievčence, to máte takto, treba sa poriadne prežehnať, vypnúť hlavu a jednoducho sa spustiť.“

Na to som zacvakla a po rýchlokurze kvalitného Otčenáša sa  jednoducho spustila. Dole zo mňa opadli všetky obavy a nesmierne spokojná s výhrou nad vlastnými obavami som sa pobrala ešte pár krát  si čiastočne zmenený okruh zopakovať.

Po večernej dávke MS v atletike mi jediný pohľad z okna na už mokrú cestu zmaril nádej, že by sme to predsalen mohli absolvovať zasucha a tak som do postele ľahla s doslova vytetovaným úsmevom na tvári.

To zase bude...

Nielenže pršalo celú noc, pršalo aj celé dopoludnie. Prvé blato v sezóne je vždy trošku päsťou na oko, no s ohľadom na náročnosť trate v Hlinsku bola tá pästička ešte kus výraznejšia . Keďže som čakala Kika na hoteli, aby sa mal kde osprchovať, na obhlialdku rozmočenej trate mi ostalo doslova asi len 12 minút.Rozhodla som sa teda nejsť to celé, ale povyberala len najdôležitejšie pasáže - tie najnebezpečnejšie. Šla som veľmi opatrne, nechcela som nič zničiť hodinu pred štartom, takže k tomu najškaredšiemu miestu som sa dostala asi 3 minúty pred štartom juniorov. Položila bike vedľa trate, mrkla dole, a môžem povedať že moje najtajnejšie predstavy boli naplnené. Stôp tam bolo už nespočetne, pomedzi to trčiace korene, lahôdka. Pod ním odstavená sanitka tiež nič dobré neveštila.

Kúsok odo mňa zastavila ďalšia žena, ktorá mala pri pohľade dole skoro slzy v očiach. Ja som to necítila veľmi inak, ale iná cesta neviedla, než dole.Nezídem to, rovno môžem ostať v aute, takže za burácajúceho povzbudzovania detí z neďalekého domu som pozbierala v sebe všetky gule a guličky, zacvakla a s vedomím že sa idem na 99 % rozbiť spustila. „Teraz sa hlavne neposerinkaj“ hovorím si nahlas počas úvodnej pasáže.  Tam už nie je priestor na žiadne zmätkovanie. Drift ako vyšitý, poobchádzala som korene, vyhla sa obrubníku aj zlomenému väzu a vyrehotaná oslavovala dole život.

Preobliecť do gala, rozjazdiť  a už nás aj radili. Aspoň prestalo pršať, pomyslím si. Večná optimistka :-D. Dievčence sa netvárili veľmi nadšene, zato ja úsmev od ucha k uchu, už mi to bolo akosi jedno. Minúta sústredenia kým naskočila zelená a davaj ho smer zážitky neskutočné.

Napriek dlhšiemu nájazdu som pri vjazde do terénu na tom nebola najhoršie. Podľa trénerovych rád, kým si ostatné do zákruty nadbiehali, ja som sa natlačila zľava, do ďalšej sprava a postupne sa prebíjala dopredu.Stále sme však šli dosť pokope, takže po malej lakťovačke kým ostatné šli po tráve, ja som si prvý okruh okorenila prejazdom pieskom. Vykerovať sa cez zopár zákrut, šikmina zmenená na výbeh, a potom prišlo konečne ocenenie nedostatočnosti mojich prevodov. Ak som sa na najľahšom chcela posúvať dopredu, musela som fakt dupať, zatiaľ čo zopár kusov vo výjazde doslova stálo namieste, lebo im to rozsah kazety dovoľoval. Aspoň pri tom tom akým tempom som ich obiehala to tak vyzeralo. Z výjazdu v lese bola pre mňa čisto bežecká pasáž, čo mne pravdaže zamak nevadilo. Bežala som rýchlejšie než kočky okolo mňa jazdili.

Potom s vykopnutou nohou drift dole lesom cez zradne trčiace korene a po obehnutí štadiónu naspäť do lesíka. Janka šla predo mnou. Keďže ma to deti deň predtým naučili jazdiť a ona nevyzerala že sa chystá zoskakovať, riskla som to aj ja, no hneď v úvode mi ľudia popri povzbudzovaní kričali, že to nevyjdeme, takže som expresne zoskočila a zmenila ďalší výjazd na výbeh.

Pár metrov na bicykli, tentokrát už bike na plece a fasáckym kopečkom suverénnym behom hore.  Hore tak nakúpené, že som skoro nasledujúcu nádielku koreňov ani nevnímala, ledva som vedela pretočiť. Zase driftom cez ďalší les, po kontakte so súperkou a následnom oplieskaní sa o stromček nález novej ideálnej stopy :-D, počkať si doradu na tú záverečnú nádheru, v ktorej ma čakal  v podstate  už od polovice bez kontroly nálet na asfalt, za skonštatovania „ešte žijem“ precupitať cez prekážky a potom si to už cez cieľovú rovinku do ďalšieho kola.

Čuduj sa svete, napriek tomu že nie som práve technická elita, freestylovo po vyblokovaní pudu sebazáchovy sa mi darilo nestrácať nielen hore kopcom, dokonca aj smerom dole som sa zubami nechtami Janky držala, a tak sme putovali niekoľko kôl spolu. Až v poslednom som spravila v lese pár omylov, tam zošmyknutie stopou ktorou som nechcela ísť, tu vytrhnutá noha z pedálu, tam zase nemožnosť cez všetko to bahno zacvaknúť a bolo to.

Pred cieľom som začala dobiehať Katku, čo ma kus potešilo, ale pred záverečným zjazdom sa mi zase povolilo sedlo (a to som myslela, že som to už vyriešila), následne vytrhnutá noha z pedála, takmer zakončená pádom, a keďže som nemala chuť spustiť sa do tej chuťovečky bez zacvaknutých labiek, posledné kolo som to zbehla po vlastných, čo ma pravdaže poriadne spomalilo. Na youtube z toho existuje veľmi milé video, ako vybieham vyrehotaná z lesa. Ak by som chcela dať dokopy portfólio pre nový tím, tieto zábery by som tam iste použila :-D. Pre mňa nakoniec 13. miesto a v cieli pochvala od trénera, čo sa tak často nevidí a o to viac váži.

Hneď ako som zo seba v hotelovej sprche cca zmyla zvyšky nánosov bahna a podarilo sa nám nahnať všetky ovečky naspäť do auta, vybrali sme sa na upršaný presun do Rakovej.

Neustávajúci dážď, ktorý nás verne sprevádzal počas celej cesty, neveštil na nedeľu nič dobrého. Na hotel sme prišli až podvečer, takže jediným programom okrem sledovania MS v atletike bola snaha spasiť do druhého rána mokré tretry. Studené počasie v kombinácii s ťažkou traťou a cestovaním ma tak vyžmýkalo, že mi ani za mak nevadilo okresať sobotňajší nočný „život“ na ležanie v posteli a prepínanie kanálov.

Ráno expresné raňajky a už sme aj mierili k ďalšej variácii bahenných kúpeľov na netradičný spôsob. Motali sa nám okolo auta kadejaké blatkom zamaskované kusy, ale až keď som sa s trénerom vybrala na obhliadku trate, už po niekoľkých metroch z toho bol doslova „výbeh“. Len asi 0,01 sekundy som uvažovala či to čo hovorí myslí vážne, a už som aj cupkala dobrých 50 m cez šikany s bikom na pleci po členky zapasovaná do hustého bahna.

„Utíkej, Forreste :-D“, zo srandy hlásim okolo trénujúcim slečnám. V rýchlosti ma napadli 2 veci. Kto to sakra bude zase všetko čistiť??!  A ešte, že si tie tretry musím poriadne utiahnuť, aby som ich počas pretekov nestratila. Spravila som nejaké 2 okruhy a následne sa pobrala k autu preobliecť, pre mňa šťastnejšiu aj prezuť (výhoda nosiť 2 páry tretier) a rozšvihať nohy.

Keď som z igelitového vreca vysypala na zem veci zo soboty, Nikča Bajgerová sa smiechu nezdržala. Prať sme cestou fakticky nestíhali, tak som si vo vreci vylovila čo som hľadala, dokončila rozjazdu a s 2 bikami v náručí sa pobrala k trati. Potešujúcou správou pre mňa bolo, že sme neštartovali tam kde zvyčajne, na tej novej panelke plnej blata by to bola asi samovražda, no hneď ako som zacvakla a vystrelila dopredu, v momente som mala oči plné blata z koliec predo mnou idúcich dám. Od toho momentu počnúc som videla viacmenej len na ľavé očko.

Ja viem, že spolu so mnou aj Češky deň predtým pretekali, napriek tomu moje nohy asi umreli viac než tie ich. Mala som fakticky čo robiť aby som sa držala na ako tak slušnej pozícii. Najviac som pravdaže získavala v tej „nechutnej“ bežeckej pasáži, ale že to teda nebolo zadarmo. Nakladala som si, nakladala, až som sa v jednom momente pri plazení cez cieľ pozrela na tabuľu a uvidela tam 3 ostávajúce okruhy. Smiechu som sa takmer nezdržala. Strašne mi dochádzali sily, až som sa namiesto prebíjania dopredu (a že som to na ostrieľané súperky nemala ďaleko) začínala prepadať.

Aby toho nebolo málo, áno, zase sa mi uvoľnilo sedlo. Ako keby nestačilo, že som mala nohy v keli, ešte som sa ani poriadne posadiť nevedela. Takže nakoniec po poslednej výmene biku v depe za rezervu som ostala jazdiť na rezerve, aj keď som mala vpredu kocku, vzadu ryžu, držalo to houby s octem a na tom mega predstavci som tam ležala ako boeing na letisku, ale aspoň som mohla sedieť. 

Nech som sa bila čo to šlo, jedno Poľsko som nakoniec chtiac nechtiac musela pustiť pred seba a tým pádom to pre mňa skončilo ďalším zo série 10tych miest. V cieli okamžite po zastavení sa vo mne tak instantne premiešali všetky pocity, že som sa v prvej chvíli skoro rozplakala. Ani neviem prečo, únava, vyčerpanie, sklamanie, všetko dokopy?  Nemienila som tam pred davom trapošiť, tak som položila bike a dala si malú sebapríhovornú prechádzku  :-D. V každom prípade pyšná, že som to prežila. Aj keď štrk som si z pravého očka ešte 2 dni vyberala.

V stredu som dokončila výbehy s bikom na pleci doslova potme.
Terén triafala popamäti.
Pri každom vyložení na plece obnova už celosezónnych modrín.
Že mi na ňom  od nosenia rámu na jednom mieste začína zliezať koža radšej ani písať nebudem.

A áno. Keď som sa v sobotu v Hlinsku snažila dostať chuť šmýkať sa hore dole kopcom po ráfiky v blate, na chvíľu ma napadlo prečo to vlastne robím.  Túto otázku pravdepodobne ani neviem logicky vysvetliť.
Ale ten pocit, keď po hodinovom tréningu smerujete na hotel šťastní.
Na prvý pohľad len tak bezdôvodne, jednoducho šťastní.
Možno nie som na trati najrýchlejšia, najšikovnejšia, ale definitívne môžem konštatovať, že tam nikto ďalší nechodí s takým širokým úsmevom.

A pre ten sa oplatí občas aj trochu blatka napapkať, alebo nie? :-)


Späť na reporty 2019