CX LEVOČA A TERNITZ 2019


                                                                                   You’ve got to take risks.
                                                                                   And I’m sure you’ve probably heard that before.
                                                                                   But I want to talk about why it’s so important.

                                                                                         First… you will fail at some point in your life.
                                                                                         Accept it.
                                                                                          You will lose. 
                                                                                          You will embarrass yourself.
                                                                                          You will suck at something.
                                                                                          There is no doubt about it.

                                                                                              But, hey, I’m telling you-embrace it.
                                                                                              Because it’s inevitable.


Áno, pôvodne som sa trochu tešila, že pôjdem z BB do Levoče už s trénerom, vlastne som s tým tak akosi rátala. Keďže však nakoniec  odchádzal do Popradu už v piatok, neostávalo mi iné než sadnúť do milovaného Fordíka a dať si to ako už začína byť zvykom solo. Síce s čiastočne zmiešanými pocitmi, ale odhodlaná presunúť do Levoče seba aj auto podľa možnosti v jednom kuse, ideálne bez straty na životoch.

Nuž, pravda je taká, že sa posledné týždne veľmi nespoznávam. Dlhodobý stres a časové vypätie zo mňa zrobili živú zombie verziu, teda aspoň tak som si to sama pred sebou vysvetlila. Alebo už načisto strácam zdravý rozum, aj to je možnosť :-D. V každom prípade mám v posledných dňoch akési výpadky „vedomia“, keďže v hlave stále riešim 10 vecí naraz. Takže síce pracujem, trénujem, zalievam si čaj, kávu, šoférujem, ale koľko krát netuším, ako som sa dostala z bodu A do bodu B, že v ruke držím šálku, objednávku a jejda, asi by som ju mala odoslať...

Že všetko za sebou musím 200 krát pre istotu kontrolovať by až takým problémom nebolo. Práve za tým volantom je to chvíľami desivé. A síce ja si s mojimi najazdenými kilometrami môžem dovoliť občas ísť aj na autopilota, vždy je istejšie stáť nohami pevne na zemi.

Teraz si asi hovoríte, že by bolo najrozumnejšie skončiť sezónu, oddýchnuť a po robote riešiť len to, v ktorej časti domu si vyložím labky :-D. Boh mi je svedkom, že sa teším keď to konečne začiatkom decembra všetko skončí a ja budem mať minimálne do apríla pretekový kľud, bohužiaľ  bike je momentálne jediná nazvime to skutočne stabilná vec v mojom živote. Takže ak nechcem stabilne skončiť na dennom príjme takých tých mrňavých okrúhlych bielych vecičiek. Teraz si snáď ani nemôžem dovoliť prestať.

A tak na druhý pokus parkujem v tlačenke samochodov pred jedným z levočských kostolov, v časovom strese narýchlo skladám bike a zháňam po aute veci, aby som stihla prejsť aspoň 1 okruh na trati pred tým než to všetko vypukne. Aj kvôli rekonštrukcii námestia bola trasa dosť pomenená, čo mi od začiatku pôsobilo komplikácie. Namiesto toho aby som šla podľa očí som s vypnutou hlavou triafala na trať popamäti - z minulých ročníkov.

Po vymožení čísla, hodinovom interview s ľudmi blízkymi môjmu srdiečku a poskladaní rezervy som sa smelo vrhla na valce. Oproti sídliacim aborigencom moja rozjazda očividne spôsobovala kvalitný úsmev na tvári, hlavne pri zrýchľovačkách. Najprv som držala poker face, ale keď sa úškrny premenili na taký úprimný srdečný smiech, musela som sa smiať s nimi. Pre nezasvätených to musí ozaj vyzerať a znieť kadejako :-).

Tesne pred štartom som kvôli časovej tiesni kamaráta Dušana dobrovoľne nasilu vyslala s mojou rezervou do depa a potom sa snažila na štartovej čiare ako vždy rozveseliť seba aj ostatných. Nejednalo sa o UCI podujatie, takže sme sa až na jednu Češku stretli výnimočne v takmer čisto slovenskej zostave.

Po štarte na štrkovej ceste som sa nerozbehla až tak rýchlo ako som plánovala, takže som šla do terénu druhá. Už po pár zákrutách mi bolo jasné, že Terka Kurnická vie kormidlovať kus lepšie, tiež do dlhých zjazdov to razantne púšťala, takže v druhom takom mi neostávalo iné, než to tiež nešetriť, ak som si ju chcela udržať nadostrel.

Lenže potom sa niečo stalo, neviem presne čo to malo zase sakra byť,  ale na chvíľu som nebola duchom prítomná a zrazu len pozerám, zákruta ako hrom. Ja v plnej rýchlosti, na chvíľu panika že nedobrzdím a namiesto toho aby som to zobrala šmykom, páni moji, bežná prax, som stuhla a síce dobrzdila, namiesto doľava som kolmo zastavila cez celý chodník. Kočka čo šla za mnou to namiesto okolo mňa napálila do mňa a ostatné do nás.

Situácia vskutku neskutočná. Preto sa ľudia snažia do terénu vletieť na čo najlepšej pozícii, aby sa podobným incidentom vyhli, a nie že človek na 2. fleku zablokuje celý zvyšok. Nuž, ale stalo sa, kým sme sa odtiaľ vymotali, prišlo mi to ako celá večnosť. Pravdaže ma to kus vykoľajilo, čo bola spolu s tou mojou „stratenosťou“ už fakt diabolská kombinácia. Fyzicky sa mi šlo fajn, ale z pásky do pásky, večne som chcela ísť cestou, kam trať neviedla, zjazdy som už vôbec neriskovala, za zlomeninu  svoju alebo niekoho za mnou mi to nestálo.

„Táňa, chceš ísť do depa?“ kričal na mňa Dušan.
„Nie,dočerta, snažím sa na trať trafiť. „ :-D

Ukľudnila som sa asi po 2 kolách, pochopila že je to celé v keli, a preteky som si teda „užívala“ už len s dobehnutými juniormi. Výsledok totálny trapas, hanbila som sa na ľudí aj pozrieť. Nie pre umiestnenie, ja viem že je Terka dobrá, ale to čo som tam predvádzala, reprezentácia, no po kanáloch som mala chuť chodiť.

Žiť však treba smerom dopredu, takže po dojazde elity naložiť biky k trénerovi do dodávky, odšoférovať do Bystrice (že som sa už na kruháči za Levočou skoro zabila ani písať nebudem), preložiť zvyšok vecí k trénerovi, vrátane mojej maličkosti, a hajde na krásnu cestu do Ternitzu.

Na ubytko sme došli okolo 22:00, rozbitá na súčiastky. Po krátkej prechádzke v snahe dovolať sa Gáborovi a debate s kolegyňami na izbe sa obavy, že nebudem vedieť zaspať, veľmi rýchlo rozplynuli. Zobudila som sa až na Eriku, ktorá smerovala do depa s výrazným predstihom oproti nám.

Po raňajkách a fajn pokeci so slečnou Kurnickou sme sa s Košičanmi presunuli na miesto diania.

„Terezka, vidíš ten kopec?“ ,nedarilo sa mi už zadržiavať smiech pri pohľade na dobre známu asfaltovú stenu, „tak presne tam ideme :-D“.

Hore nás už s autom pustiť nechceli, tak sme sa k zväzovej dodávke teperili s taškami napešo. Spolu s prebehnutím sa do depa po kľúče som mala v podstate už „nakúpené“  a začalo mi byť jasné, že dnes to zadarmo nebude. Po 2 tréningových okruhoch a kvalitnom roztočení labiek na trenažéri som sa na tú štartovú čiaru pobrala už viacmenej odovzdane.

„Koľko okruhov nám to vychádza?“, spýtala sa česká sestra. „Toľko, koľko sa mi podarí prejsť, kým nedostanem od slečny Bajgerovej kolo “, celkom slušne sme sa na tom bavili a zároveň čakali kedy nás vypustia do terénu.

Zacvaknúť sa mi podarilo na druhý krát, ale aj keď nemám klopenie a šmykľavosť tunajšíchh zákrut rada, darilo sa mi tlačiť dopredu. Ako väčšinou mi však chvíľu trvalo, kým som v sebe dokázala zapnúť buď to kúsok technickej zručnosti alebo aspoň miniatúrnu verziu šelmičky, takže v prvej lesnej technickej pasáži som sa prepadla do úplného kelu dozadu. Po prvom prejazde depom mi tréner viacmenej nezúčastnene oznámil aktuálnu pozíciu, čo ma poriadne prebralo.

Nie, pre 13. miesto som sem fakt cestu nemerala.

Expresne som si to v hlave uložila, a namiesto panikárenia nasadila vo výkonnostných pasážach  priam vražedné tempo. Väčšinu technických úsekov som už šla štýlom „buď  prejdem alebo sa zabijem“, po každej točke šprint, až som sa začala približovať k súperkám. Po 2 okruhoch som si všimla, že Terezka začína strácať pozíciu. Materinské inštinkty a tímový duch ma nakopli ešte viac :-D.

Čoskoro som jej skupinu nielenže predbehla, zatiaľ čo som sa jedným očkom snažila v tom tempe trafiť trať, druhým som stíhala sledovať ju a podľa možnosti po nej hučala, nech šlape. Každý UCI bod dobrý, hlavne keď mieri na ME. Snažila som sa za žiadnu cenu nestratiť vedúcu pozíciu, aj keď to  hlavne v cieľovom stúpaní občas zahŕňalo iné prvoligové šprinty, ale nakoľko som každé kolo na určitých miestach technicky strácala, nemohla som si dovoliť ísť do terénu druhá.

Takto som si vždy v stúpaniach nadbehla, v zjazdoch stratila, ale namiesto odlepu kočky za sebou len vybrzďovala a následne zase v stúpaniach získavala. Takto sme sa prebačovali až do posledného kola. Terezka s Katkou sa tak rozbehli, že som v závere začínala mať problém držať sa pred nimi, predsalen kým ony išli svoje ja som si prekérne nakladala aby som vykryla svoju lajbavosť.

Do posledného asfaltového stúpania čo to šlo, už pred krátkym výbehom som sa skoro povracala, a tak pri pohľade na poslednú pasáž ala Forrest Gump rýchlo sama sebe vsugerovala, že to musí byť ako pri šprintoch na tréningu.

Nadoraz až do samého konca.

A síce so žalúdkom takmer na dlani, podarilo sa mi získať dostatočný náskok na prebrzdený zjazd a luxusný finish bez nutnosti špurtu. Bola som na nás pyšná, poriadne sme sa o tie body pobili. Trošku mi to napravilo chuť po to sobotňajšom nepodarku, hlavne to s akou čistou hlavou som sa tam konečne vedela pohybovať.

Celý zvyšok víkendu sa ma ľudia pýtali čo mi bolo v sobotu. Čo sa mi stalo, keď som prehrala.  Áno, bola som mimo. Ale nič to nemení na tom, že Terezka je šikovná, technicky na tom lepšie ako ja, výkonnostne podobne ako ja, tak mi príde dosť nefér k nej myslieť si, že ma môže poraziť len ak „mne sa niečo stalo“. Zároveň je to o to viac dehonestujúce, keď v tej chvíli kočka stála vedľa mňa. Koniec koncov, keď si poriadne pozriete výsledky, dievčina mi šla aj predtým pekne po krku, už v Trnave ma stálo 3 infarkty aby som ju udržala za sebou. A to je v poriadku, to ma na tom nemrzelo, prehrala som sama vlastnými chybami.

Ja som rada, že ide konkurencia hore, hlavne keď má 16 rokov. A keď v jej očiach vidím takú dravosť ako v tých Terezkiných. Dúfam, že sa čoskoro nebude naťahovať so mnou, ale ma preskočí výkonnostne minimálne o jednu triedu a Slovensko bude  mať reprezentantku na svetovej úrovni.

Pretože u mňa to nikdy nebolo len o tom byť prvá. Byť najlepšia. Buď to alebo to robiť nebudem. Od prvých momentov, keď som sa ako teenager vozila v kvetinkových kraťasoch po parku a susedia sa mi smiali. Ešte netušiac kam to až na tých 2 kolesách dotiahnem. Až po dnešok, keď sa smejem ja.

Nech je to chvíľami akokoľvek náročné, ja viem, že som presne tam kde mám byť.
A všetko je presne také aké má byť.
Niekedy si síce sama ťukám na čelo, toto som ja.
Tie 2 kolesá ma definujú.

Toto je môj život :-)
Späť na reporty 2019