CX MSR a UNIČOV 2019




                                            Finally, I pray that you put your slippers way under the bed tonight,
                                                                 so that when you wake up in the morning,
                                                             you have to get on your knees to reach them.

                                                    And while you’re down there, say thank you for grace,
                                                       thank you for mercy, thank you for understanding,
                                                            thank you for wisdom, thank you for parents,
                                                               thank you for love, thank you for kindness,
                                                              thank you for humility, thank you for peace,
                                                                                  thank you for prosperity.

                                                       Say ‘thank you’ in advance for what’s already yours.
                                        So that’s how I live my life, that’s one of the reasons where I am today.
                                                   True desire in the heart for anything good is God’s proof
                                                   to you sent beforehand to indicate that it’s yours already.

                                                              And anything you want good you can have,
                                                                           so claim it, work hard to get it.
                                                                             When you get it, reach back,
                                                             pull someone else up, each one, teach one.

                                                                       Don’t just aspire to make a living.
                                                                           Aspire to make a difference.


„Make it hard, just make it possible..“  čítam v noci citát nalepený v pracovnom diári počas snahy nájsť heslo k GPS sledovačke jedného z mojich extermých dopravcov. Piatkovo - sobotňajšia noc strávená s expresskou na ceste a mobilom v ruke ma tak „nakopla“ , že som sa z postele vyplazila až o 11tej.  Hodnú chvíľu som musela uvažovať aký je deň, či ideme pracovať, trénovať alebo čo ideme ja alebo kam by sa mali uberať moje kroky. Po chvíľke rozjímania som si k raňajkám pustila peknú rozprávku, ako sa na sobotné „ráno“ patrí a následne, ako sa patrí na poctivého športovca (vynímajúc udalosti posledného víkendu, pozn. editora
?? ) narýchlo zbalila auto a tiahla do Krupiny obzrieť majstrovskú trať.

Počasie vyšlo na jednotku, slnkom zaliate hory, radosť šoférovať. Už menej tešilo porúčať svoju osobu z auta do zimy na tréning, aspoň keby vietor trošku utíchol. Času však nazvyš nebolo, doma ma očakávali aj s červeným kobercom, pekne  expresne som sa teda presunula zo štyroch kolies na dve a plná odhodlania neochvejne vyrazila v ústrety novým zážitkom. 

Humor ma prešiel hneď po ovále. Namiesto peknej elegantnej odbočky vpravo a klasickej šikminke bola predo mnou doslova stena, takže z nulovej nájazdovej rýchlosti som sa vyťapšila ledva do polovice a zvyšok dokrívala napešo. O šikminu nás však neukrátili, bola hneď za ňou, a keďže som sa  jednak nechcela dochrámať ešte na tréningu a jednak po týždni bez biku nútila svoju  maličkosť riskovať život o trošku namáhavejšie než zvyčajne, šinula som si to dole len veľmi decentne.

Inak to bola klasika, šmyk sem, drift tam, kadejako to podklzovalo ale nič strašné, celkom sa mi to ráčilo páčiť. Pár kôl som pokrúžila, kým neboli všetky úskalia nahraté na hardware, pokecala s prítomnými a potom už zase všetko pratala naspäť do auta. Krátka zastávka po Geschenky v Tescu a plnou parou plniť si rodinné povinnosti.

Návšteva môjho ako vždy poriadne živého synovčeka skončila pred 20:00.Nijako som sa nevedela donútiť ísť do zimy umývať bike s čelovkou, tak som si to nechala na ráno („skvelý“ nápad, pozn. editora
??). Našťastie som mala aspoň dosť rozumu odniesť tátoša dovnútra do tepla. Už pred nejakým rôčkom som sa pred majstrákmi v Krupine snažila ráno umyť primrznuté blato z kolies, a veru, nebola to práve prechádzka ružovou záhradou. Večera, pobaliť a po chvíľke snahy nepremietať si pred očami trať sa naplno prejavil spánkový deficit z minulej noci. Log off, natotálku ma vyplo (ale stále trošku menej ako minulú sobotu, pozdravujem Hriňovú ??, pozn. editora).

Ráno zima ako naozaj. Po raňajkách hlboký nádych a vykročenie z dverí v snahe dať bike do prevádzky-schopného stavu. Karbón ešte ušiel, ale kým som umyla rám, hliníkové kolesá sa vychladili na veľmi nezdravú teplotu, takže v momente keď sa ich dotkla voda všetko okamžite primŕzalo. Ešte aj ruka mi o ráfiky chytala.

„Nedeľná idylka ako vyšitá“, hovorím si , keď som polobehom v sekunde dvanástej vláčila veci do auta. Do Krupiny ariivee 09:30, všade plno,  takže po odparkovaní Forda pomaly až niekam za tabuľu mesta mi ostal čas akurát na prejdenie 1 okruhu. No po tom ako som sa už cestou po zamrznutom ovále 3 krát skoro zabila, mi práve jeden celkom stačil. Aj tak sa to ešte bude topiť. A čo neporieši slniečko, to mládenci rozjazdia, takže nemalo veľmi zmysel zvykať si na aktuálny stav.

Vybrala som sa teda nachystať veci, odniesť valce k štadiónu, prejsť ďalšie kolo na tentokrát už karbónových kolesách (teda skôr predriftovať na topiacej sa trati), zhrabnúť štartové číslo, opäť umyť bike, preobliecť do gala a šup na valce popretáčať labkami. V momente, ako som sa k nim blížila, sa začali objavovať všetky predtým kvôli nastaveniu techniky žiadúce kusy. Biky som si síce zvládla nakoniec nachystať sama, aspoň som sa počas rozjazdy mala s kým rozprávať.

Nohám sa veľmi nechcelo, no nebolo sa čomu čudovať. Po tom viac presedenom  než prejazdenom týždni som toho veľa neočakávala. Vlastne som neočakávala nič a boj o titul už vôbec nie. Ani na medailu som to veľmi nevidela. Pár dní ma to trápilo, ale v sobotu počas rozjazdy som si uvedomila, že zabúdam na jednu veľmi podstatnú vec. Mňa cross baví. A keďže ma baví, nejdem si ho kaziť nervami z neúspechu, idem sa predovšetkým baviť. Koniec koncov je to posledný krát, keď budem na pretekoch obliekať BikePro farby, tak nech mám pekné spomienky.

15 minút pred štartom ma to už vonkoncom na trenažéri nebavilo, šupla som teda do seba 2 géliky a hurá bližšie ku čiare, kde som v debate akurát tak pokračoval. Stres? Nulový, len som sa smiala a smiala, stále bolo s kým. Asi až posledných 15 sekúnd pred mi trošililinku začínalo lepiť, predsalen, nechcelo sa mi zabiť v nájazdovej pasáži na polo-roztopenom ovále.

S ohľadom na toto predsavzatie som sa klasicky po štarte prepadla niekde do stredu štartového poľa. To čo som deň predtým natrénovala v úvode som si mohla dať darčekovo zabaliť a v snahe znížiť riziko komplikácií na minimum to poňala na štýl Forresta hneď od úvodu. Prvé doskoky skončili na ľade takmer na kolenách, ale po asi 3 pošmyknutiach som prišla na to ako udržať napriek okolnostiam grip a prášila hore čo to šlo. Prvú šikminu ani neviem poriadne ako som zišla, adrenalín spravil svoje. Pohybovala som sa na 3. priečke, a keďže 2 šikovné kočky boli predo mnou a Janka za mnou, povedzme že som nie práve obratne a nie úplne nechtiac prešla najbližšími zákrutami nadmieru bezpečne :-D.

Hneď na rovine v závere prvého kola sme sa však všetky dobehli a tak sa plány museli zmeniť. Na druhom výbehu som sa dostala dopredu, ale keďže som na radu okostojacich až neskoro pochopila ktorou stranou tú nešťastnú šikminu zdolávať, a zároveň nechcela vypálkovať chalana čo tam bežal predo mnou, podšmyklo ma a skončila som na zemi. A to tak nešťastne, že som sa nevedela zodvihnúť bez toho aby som neskrížila cestu podo mnou zjazdujúcim kočkám, takže som počkala kým prešli okolo a dvíhala sa až potom. Pravdaže, náskok v keli, zase doháňať tie isté kusy, čo sa ale nakoniec nejavilo ako až taký problém. Problém nastal, keď sa Janka porúčala do vedenia, a baby začali zaostávať.

„Tereza, neštvi ma, šlap!!„  zhúkla som na kolegyňu už v stave polozúfalstva. Ja som nohy na to čo sa dialo nemala, a tušila som že idem spáchať cyklistickú samovraždu, ale neostalo mi iné než sa pobrať za Jankou dopredu a skúsiť to sama. Ešte tak do dvoch tretín závodu sa mi ako tak darilo držať s ňou krok, ale potom sa začal prejavovať jednak výkonnostný rozdiel (nie, nie je to čo by malo byť) a už úplne to zaklincovala výmena za rezervu na tréningových kolesách.

Celý čas po mne dav neskutočne hučal, za čo im ďakujem, takú divácku kulisu som asi za celých 11 rokov nezažila. No potom, v jednom momente, všetko akosi dosmutna utíchlo a ja sa už viacmenej kapitulovaná ťapšila posledné 2 okruhy do cieľa, po, ako sa už stáva tradíciou, 2. miesto. K čelu pretekov som sa dostať nevedela, tak som zvolila opatrný mode, aby som si kvôli ničomu ešte aj zranenie neprivodila.

V cieli, najprv Janke ruku, prekonať náznak šoku z toho čo sa vlastne stalo, a potom radoooosť, veľká radosť, spokojnosť, taký akýsi vzácny kľud. Nie, nevyhrala som, ale pobila sa statočne, ani neviem kde sa to vo mne zobralo. Zvieratko je stále tam, raz darmo
??.

Vyhodnotenie prežité na kolenách od smiechu s novými tímovými kolegami a nakoniec aj novým priateľom (nie, vtedy by som to ani vo sne nepredpokladala, pozdravujem Béreša, poznámka editora :-D).  Rozlúčka s BIKEPRO ako sa patrí, aj keď vlastne ja som povedala goodbye len papierovo. Marek aj s celým tímom budú mať v mojom srdci za všetky tie spolu prežité roky vždy miesto a preto nie, ani nálepka z auta dole nepôjde, len k nej pribudne jedna viac do fialovej ladená :-).


Posledné 2 štarty v sezóne som už po majstrákoch vnímala hlavne z povinnosti. Až tak sa mi nechcelo, teda vlastne takmer vôbec, predsalen pretekať od apríla do decembra....ale sľub je sľub, tie treba plniť. Napriek nepriazni počasia som sa snažila robiť maximum pre udržanie sa vo forme. Mojim hlavným cieľom bol Uničov, takže som už väčšinu tréningov ladila do tých bežeckých, v Čechách sa to zíde. Trénerka mi totižto služby už odpískala. Vraj mám odpočívať a ak sa chcem ničiť ďalej, tak na vlastnú zodpovednosť :-).

V rakúskej Stadl-Paure som ešte trochu cítila tréningový výpadok spred majstrákov, aj keď ma tešilo okrem získaných bodov aspoň to, že som dokázala v niektorých pasážach úplne vypnúť hlavu a jednoducho nepripúšťala možnosť, že by som do výjazdu s tým bikom mohla aj nevyjsť (v niektorých by to aj celkom bolelo, pozn. editora :-D ).  Chvíľami som sa celkom bavila, hlavne v momente, keď som skoro vlastnú krajanku z trate vypálkovala a dobrzdila za jej zadným kolesom takmer doslova očami :-).

No a Uničov? Uničov :-). Pred 5 rokmi som pred mojím prvým štartom na tejto trati plakala vedľa Gábora v aute od strachu :-D.  Hanba. Odvtedy síce už nejaký rôčik ubehol, stále som k nej pristupovala s rešpektom. Faktom však ostáva, že som tam vždy z celého českého pohára zajazdila najlepšie. Náročná trať, razantné prevýšenie, čo viac si niekto mojich kvalít môže priať. Trať je sama osebe na zabitie a čím horšie podmienky, tým viac mi sedí. A  áno, aj som tam musela ísť, sľub je sľub. Naviac, minulý rok mi štart prekazilo zranenie,  takže tento bola moja účasť v kalendári zaznačená ako povinná.

V decembri to už s cyklokrosom naozaj nie ja žiadna sranda. Mráz robil svoje a síce som denne sledovala Aladina aj Accuweather, či niečo nové nevymyslia, zázraky sa nekonali. Bude to kĺzať. Keďže sme kvôli pracovným povinnostiam väčšiny zúčastnených do Čiech odchádzali až podvečer, v piatok sme sa na trať nedostali. Ono, načo aj, poznali sme ju takmer naspamäť.

Od štartovej čiary sme bývali len niekoľko sto metrov, takže som sa po raňajkách vybrala obzrieť situáciu. Ako inak, všetko bolo skoro na kameň zamrznuté. Nuž, ľad sa nachádza v mojom friendliste až niekde na samotnom konci, tak som hodila radšej naspäť do ušiek sluchátka a namiesto depresárčenia pri páske si to namierila na krátku prechádzku popri rieke.

Slnkom zaliata, snehom prifarbená krajina.
Dobrá hudba.
Nádhera.

Potom naspäť na ubytko po veci  a hor sa do zimy, nech sa deje čo sa má. Ako to už na crosse v zime býva, pre mňa úplne najhoršie bolo donútiť sa do nulových teplôt na tréning. Podarilo sa nám však zaparkovať práve počas pauzy, takže sparťanská výchova to istí, do 5 minút sme už rolovali na bikoch ku trati. Akurát kým mužská časť osadenstva hlava nehlava stihla preletieť 2 okruhy, ja som sa ledva preplazila jedným. Len veľmi opatrne som sa pohrúžala do neskutočnej slidy atmosféry.

Škola šmyku nič.
Blato, bahno, tvrdý ľad, ľad s bahnom, korene.
Lahôdka.

Nechcela som zlomiť pred štartom nič na biku ani na sebe, tak som trať doslova krájala po centimetroch a zúfalo sa narýchlo  snažila absorbovať každú jednu nástrahu, no napriek snahe som duchom bola úplne inde.

Áno, sú veci medzi nebom a zemou ktoré ja asi nikdy nepochopím. Napríklad ako sa vlastná rodina dokáže medzi sebou tak neskutočne hádať, ako tá nášho trénera. A ešte kde ľudia berú drzosť vôbec povedať, teda skôr vykričať na celé parkovisko na čo sme tam vôbec šli, keď tam aj tak nemáme šancu nič zajazdiť. Áno, mohla som byť miernejšia. Asi aj mala, ale po všetkých slušných snahách ukončiť „diskusiu“ som mladého pána poslala dosť nepekne do hája, keďže sme potrebovali chystať biky pred štartom a tiež som trénera chcela ušetriť blížiaceho sa infarktu. Od auta som ho síce dostala, z hlavou to už bolo horšie. A tak som síce krúžila po trati a naoko obzerala zákruty, jediné čo mi behalo mysľou bol mladší pán Glajza.

Kým som čakala na koniec ďalšej kategórie v snahe odkrúžiť ešte jedno kolečko, podarilo sa mi pri umývaní biku neskutočným spôsobom zafŕkať blatom okolostojacich. Hanba neskutočná, ale aspoň viem ako na seba pritiahnuť pozornosť :-D. Dala som si teda ešte jedno repete a potom tiahla naspäť k autu nachystať sa.

Nemôžem povedať, že by som nebola nervózna, z toho čo ma čakalo. Ale tak správne naštartovaná. Kľudná myseľ, žiadne hysáky, brala som to už veľmi odovzdane. Akurát v momente keď som nabrala dostatok odvahy vykročiť z teplej dodávky naspäť do zimy, ako by toho nebolo dosť, začalo pršať. Markízu sme nemali, tak som na seba hodila aspoň  pláštenku a uhýbala na valcoch kvapkám.

Potom začali chodiť naši. V nie veľmi dobre nálade. Voda, zima, pády, technické vady kvôli nánosom bahna. Cyklokros navždy :-D. A že ma nič dobré nečaká. Teda ako keby som si to bez nich zrátať nevedela :-D. To už som na valčekoch točila takým neskutočne pokorným štýlom, už mi to bolo akosi jedno, aj tak ma to počká, už som sa na tom všetkom odsrdiečka smiala :-D. Aby sa človek sám doviedol do tejto situácie. Asi zbytočné polemizovať o tom či som normálna.

V priestoroch štartu nevládla veľmi veselá atmosféra. Kyslé výrazy na tvárach kočiek hovorili za všetko. Zima ako naozaj, voda zhora, zdola, vietor a tie nánosy bahna na asfalte. „Do čoho ste ma to zase namočili??! To je Vaša chyba! „ hovorila som zo srandy uškŕňajúcemu sa trénerovi. Nasledovali posledné rady, ala skús sa nezabiť a hlavne naplno ( tak určite :-D ) a nasledovalo nevyhnutné.

Keďže šprinty na bahnom posiatom asfalte môžem asi tak ako ten ľad, pri štarte som to nijako nehrotila a presypala sa do druhej tretiny poľa. Šťastná, že som ešte celá, som následne aplikovala moju klasickú uničovskú medicínku. Hlavne nepanikáriť. Neprepaľovať. Tepy netepy, pretekať s luxusne chladnou  hlavou. Tu to vždy bolo tak, že poslední sú prví, a prví na zemi :-D, tak som zákruty zhlboka predýchavala, preciťovala každú nerovnosť, v stúpaniach na max, v zjazdoch štýlom snáď to vyjde a hlavne prísť nejako na chuť prejazdom zákrut tzv. bočným šmykom :-D . Tu sa snáď všetko chodí bokom.

A, pravdaže.
Bežecké pasáže. NADORAZ.
Z biku som zoskakovala bez brzdenia, z plnej rýchlosti, tak ako som to celú jeseň trénovala. 2 výjazdy, čo kočky so striedavou úspešnosťou jazdili, som radšej naistotu bežala, strečkovanie by ma mohlo vyjsť draho. Poslednú pasáž pred cieľom som neskúšala jazdiť vôbec, s ohľadom na stav „vozovky“ a tiež na môj šalter. Dala som to na gazelu :-D. Všetky bežecké tréningy som absolvovala s bikom na pleci, takže bežať vedľa neho mi zrazu prišlo strašne jednoduché.

Ono, nemýľme si to zase, nakladala som si riadne, ale postupne som sa prebíjala kus za kusom dopredšie a dopredšie, ale keďže pasáž pred cieľom bola pekne o držku, na asfalte som mala čo robiť so sebou a chuťou pokračovať, o tabuľu som sa veľmi nestarala. Až keď som začala predbiehať pre mňa nezvyčajné kusy, som spozornela. To už bol na nohách aj tréner, no jediné na čo som ja aktuálne myslela, bolo či vymeniť bike a kedy ho vymeniť. Až tak strašne na tom nebol a ja som mala nulovú chuť dať si okruh na tréningových kolesách, ale zase prísť o preteky kvôli urvanému šaltru?

Nerozhodnosť za mňa vyriešil zjazd pred depom :-D. Ak niekomu nebrzdí karbón na vode, nech si to vyskúša s vrstvou mazľavého blata. Vždy som posledné kolíky obchádala na milimetre, no tentokrát to fakticky nevyšlo a už som aj letela, nová séria: bike-vzduch-zem. Praštila som so sebou kvalitne, dokonca som stihla niečo vtipné povedať, mňa ten humor fakt neopúšťa :-D a s hláškou „aj tak som chcela bike meniť“ so širokým úsmevom som o pár sekúnd už aj klusala do depa za trénerom. Akurát ma stihli obehnúť nejaké kusy, vyrvala som teda trénerovi náhradný bike z náručia a po jeho krátkom motivačným prejavom v štýle „trhaj“ sa vydala za nimi.

Pri prejazde cieľom ma dobehol pád, celkom som so sebou švihla a v danom stave som len veľmi ťažko hľadala chuť ešte sa niekde hnať, ale aj tak som  zdvihla pozadie zo sedla a po pár prespinkaných sekundách sa rozbehla naspäť na front. Prebila som sa naspäť na stratenú pozíciu a pri ďalšom zjazde bola silno rada, že mám hliníkové ráfiky, dokonca som skoro bike zo strachu pred ďalším pádom nevymenila, ale karbón je karbón, takže naspäť prevyknúť si z lietadlovej lode  na svoj rám.

Pri poslednom prejazde depom som už upadala na snahe ešte sa niekam prebíjať. Ruky som mala zmrznuté, nohy nemenej, umiestnenie nad očakávania dobré, celkom ochotne by som si to len tak došla. Ale tréner na mňa zahučal, že tam mám ešte 2. Chvíľu to so mnou nerobilo nič, ale potom mi tak akosi nežne preplo v bedničke. Na poľnej ceste som sa dotiahla na baby, ktoré som celú sezónu videla leda tak na fotkách. Ostávalo posledných pár sto metrov. Bez akéhokoľvek uvažovania som hneď po ich dobehnutí som zahájila nástup roka. Moment prekvapenia to istí, nestihli ho zachytiť. Mne už neostalo iné než spoľahnúť sa na svoje nohy.Ak sa dostanem do záverečnej pasáže prvá, ani Ten hore ma už nedobehne, takže som dala úplne všetko do toho aby som tam vletela na čele.

A tak aj bolo :- ). Po hrane z dobiehania a ďalšej z nástupu som si dala ešte jednu cez po členky rozbahnené pole. „Cez prekážky až ku hviezdam.“ Teda ja som  hviezdičky skoro aj videla, keď som z neho konečne dokrívala na asfalt :-D. Mala som zarobené na dobré 4 infakty ako som sa z  posledného vyšvihla na bike, rozbehla to na max a až vtedy nabrala odvahu obzrieť sa. Keďže však baby boli ešte len na prekážkach, nebolo treba ani špurtovať, takže som si s nekonečnou radosťou luxusne doplávala za čiaru.

Po úvodnej eufórii ma dobehli srdce aj pľúca. V polomdlobe som porúčala svoju osobu na zem a tam uvažovala, čo som to vlastne spáchala. Krásny pocit, keď sa Vám všetky tréningy, ktoré ste si sami sebe sťažovali, vyplatia. Tak pyšná som na seba už dávno nebola.  5. miesto na českom pohári, môj najlepší výsledok na tomto podujatí vôbec. K tomu tučná porcia UCI bodov, úprimné gratulácie okolostojacich,  radosť trénera, no čo viac si človek môže priať. Možno len keby tie veci niekto očistil za mňa :-).

Krásna bodka za rokom 2019.


A ten nadchádzajúci? No ten bude, počkajte, hľadám to správne slovo...zábavný?
V každom prípade diametrálne odlišný. Život otočka o 180 °, presne ako to mám rada.
Ten istý svet, tá istá práca, ten istý šport a predsa všetko hezky iné..

Popravde, chvíľami som už myslela, že sem tento report ani nepristane, ale patrí sem.
Je takou pomyselnou bodkou za jednou etapou môjho života, a úvodom k tej ďalšej.
Podobne ako Ondrova prítomnosť už stihla spraviť bodku za niekoľkými „priateľstvami“.
A prídu ďalšie, s tým sa ráta.

Ale výzva prijatá, očakávané následky tiež, keby mám rovno ostať doma sedieť len s ním, Majkou, sestrou, Timkom a dvoma morčatami. Po dlhej dobe som našla kúsok aj svojho šťastia a pokoja, nedám si to nikým vziať.
Samozrejme, posledné čo som chcela v 31 rokoch, je začínať úplne odznova, ale holt Maďarsko mi nedalo na výber.

A áno, všetko je to teraz trošku šialené, vlastne poriadne, ale je mi to už šumajz, dočerta :-D.
Aj keď ešte pred niekoľkými mesiacmi bol asi tým posledným človekom, o ktorom by som si dovolila tipovať, že by mohol skončiť s mojou maličkosťou (vlastne som už nikoho pri mojej maličkosti asi ani nechcela), ale je tou najlepšou vecou, ktorá sa mi za posledné roky stala, ak nie aj vôbec najlepšou. Takže či sa súčasný stav okoliu bude páčiť alebo nie, toto je môj život, ja musím byť so sebou spokojná, schválenie davu nevyžadujem.

Tak to je, minulosť bokom.
Treba ísť vpred.

Musí sa žiť.

                                                                                    Taking risks is not just about going for a job.
                                                             It’s also about knowing what you know and what you don’t know.
                                                                                    It’s about being open to people and to ideas.

                                                                                                 Because,  the chances you take…
                                                                                                           the people you meet…
                                                                                                             the people you love…
                                                                                                          the faith that you have-
                                                                                                         - that’s what’s going to define you.

                                                                                                           Never be discouraged.
                                                                                                                  Never hold back.
                                                                                                        Give everything you’ve got.

                                                                                               And when you fall throughout life,
                                                                                                                    remember this:

                                                                                                                                   fall forward.

Späť na reporty 2019