CX TÁBOR 2019


                                               Here’s my second point about failure:

                                                If you don’t fail… you’re not even trying.

                                                My wife told me this great expression:
                                                “To get something you never had, you have to do something you never did.”

                                                   Les Brown, a motivational speaker, made an analogy about this. He says:
                                                   “Imagine you’re on your deathbed-and standing around your bed are
                                                    the ghosts representing your unfilled potential.
                                                    The ghosts of the ideas you never acted on.
                                                    The ghosts of the talents you didn’t use.
                                                    And they’re standing around your bed.
                                                    Angry. Disappointed. Upset.
                                                    They say “We came to you because you could have brought us to life,” they say. 
                                                     “And now we have to go to the grave together.”

                                                              So I ask you today:
                                                                How many ghosts are going to be around your bed when your time comes?




„Táni, to čo máš na nohe? Sponzoruje ťa Monster?“

Áno, áno, Chápem. Tá krásna jazva na ľavom kolene je fakt veľmi efektná a ťažko prehliadnuteľná. Dokonca ťažko neokomentovateľná :-). Teraz sa na tom viem zasmiať. Pred rokom, keď som sedela za stolom v Maďarsku a snažila sa zubami nechtami nadiaľku riešiť prácu, keďže som kvôli opuchu nebola schopná postaviť sa, nieto ešte odšoférovať domov a už vôbec nie trénovať, vtedy mi veľmi do smiechu nebolo.

2 týždne pred majstrovstvami Slovenska.

Áno, dobre, trápna som, ale deň som sa utápala v slzách, kým hlava aj srdiečko ako tak vstrebali realitu a mega dávku sklamania na všetkých frontoch. Všetka drina v čudu, sezóna predčasne na konci a počiatok zimnej prípravy v nedohľadne.

„Nádhera“.

Vrátiť sa po roku naspäť pre mňa znamenalo všetko len nie ľahkú záležitosť. Samo osebe vôbec kdekoľkvek na crosse odštartovať, mi začiatkom jesene vlievalo strach do žíl plnými dúškami. Ale bolo to niečo, čo som musela pre seba spraviť. Nikdy som nepatrila k zbabelcom, obavám sa treba postaviť čelom, takže hneď ako tréner nadhodil tému ohľadne účasti, jednoznačne som prikývla, keby si to rovno aj sama mám zaplatiť.

Po 2 kvôli práci poloprebdených nociach (špedícia moja celodenná aj celonočná)  som poštvornožky pozbierala po dome crossové náčinie všeho druhu a následne si to namierila za trénerom do Bystrice. Cestu k bratom Čechom nám ako vždy popri trénerovych bájkach „spríjemňovalo“ rádio Vlna a mne v pravidelných intervaloch na telefóne talianski dodávatelia - radosť cestovať. Keď nás večer vysypali na ubytku, mala som energiu už akurát tak skontrolovať kde sú autá a zvyšok dňa sme strávili s Terezkou horeznačky na izbe. Našťastie sme sa akosi zatiaľ vždy mali o čom baviť, a tak smiechy ustáli po 23:00 až vplyvom rozumu.

Ráno som sa zobudila ako nový človek, konečne ako tak kvalitný spánok, ešte aj husy, na ktoré sa tu každý rok zvyknem budiť,  si svoje pripomienky odpustili. Skontrolovať autá, raňajky, krátka prechádzka a hor sa na prvú časť tréningu. S dvoma fázami deň pred pretekmi som sa zmierovala len ťažko, ale tréner má hlavné slovo, tak sme sa s Terezkou dobrovoľne nasilu snažili na tom prvom krotiť, aby nám ostala energia aj na poobedie. Až na jednu novú prešmyčku je to každý rok skoro to isté, takže som tam krúžila už viacmenej popamäti. K tomu niekoľko cvičných štartov, zasmiať sa na skoro ležiacom Van Der Poel-ovi, fotodokumentácia a švihom naspäť na obed, len aby sme sa chvíľu na to zase mohli pobrať na ďalšiu dávku.

Môže sa človek snažiť šetriť ako len chce, prevýšenie na tamojšej trati sa oklamať nedá, takže po 2 okruhoch a dávke špedovania sme sa so slečnou Kurnickou pobrali na 20 minút vytočiť labky, umyli biky a naklusali naspäť k dodávke. Podvečer som sa ešte zviezla s trénerom do mesta doplniť zásoby na cestu a potom v snahe schovať sa pred až príliš ochotným novým fanúšikom počúvala zo zákulisia budovy prezentácie predštartovnú poradu.  Večer sme si s Terezkou ako pravé svedomité športovkyne spravili na izbe chrumkovú párty, ešte aj tie boli bezlepkové :-) a potom už tvrdo nastolený relax pred krásnymi športovými zážitkami, ktoré nás deň na to mali čakať.

Ráno som sa tentokrát namiesto husí zobudila na smiech našich juniorov. Ale aspoň že mali chlapci dobrú náladu, tá sa im zíde. Zaspať som už nevedela, tak som ďalšiu hodinku čušala v posteli, nech sa slečna dobre vyspinkajú. Keď už aj naša šípkovie Ruženka usúdili, že by mohlo byť ráno, zbehli sme na rýchle raňajky a ja ako vždy na krátku prechádzku. V tamojších lesoch sa mi vždy veľmi páčilo. Krása prírody podškrtnutá rannými lúčmi slnka, spolu s dávkou srdcu blízkej hudby v uškách, maximálny balzam na dušu a dobré naladenie pred udalosťami dňa.

Rýchla sprcha, nasilu sa napchať ovsenými vločkami a už sme aj plachtili na miesto diania. Mala som štartovať na nových kolesách, ktoré som neskúšala, a popravde som mala z karbónu citeľné obavy, veď ho nejazdím ani na ceste. Mala som jednoducho pocit že sa musia okamžite dolámať. Ale nakoľko som skúšku doma každý deň posledný týždeň kvôli niečomu odkladala, a my sme prišli k trati neskôr ako by asi bolo vhodné, kvôli času som sa rozhodla postaviť s nimi po rozjazde priamo na štart.

Nech sa deje čo sa má.

Kým ostatné devy stále krúžili v okolí štartu, ja som sa už len pohodlne oprela o rajdy a namiesto zahrievania labiek hľadala v sebe odvahu na to čo sa na nás chystá. Keďže sme body zo sveťákov nemali mať odkiaľ a ani v UCI rebríčku nepatríme práve do prvej 20tky, volali nás na štart medzi poslednými. Do poslednej chvíle som sa Terezke nadiaľku snažila dodávať odvahu a rozdávala úsmevy. Veru, herečka som vždy bola naparádu. Ale kým poker face hovoril jedno, vnútri som sa klepala ako osika. Keď nakoniec aj moju ctenú osôbku povolali k čiare štartovej  a ja som sa pozrela v plnej kráse pred seba...Bože, snáď ešte aj to slnko svietilo pod rovnakým uhlom
:-D.

Deja vu ako vyšité, vážení.

Vždy keď som sa pozrela hore, spravilo sa mi špatne, tak som zízala radšej na svoje predné koleso a na striedačku sa  smiala, prihovárala samej sebe, smiala, celkom vtipná situácia, hlavne pre okolo stojacich nezainteresovaných fanúšikov.

Potom dav utíchol.
Na semafore naskočila červená.
Pridala sa nahrávka tlkotu srdca...

A je to tu moja. Došlo k najhoršiemu :-D.

„Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku.“
„ Nebudem mať nedostatku.“

Ešte niekoľko roztrasených nádychov  a potom sme sa už s rachotom pobrali ta ta.

Zacvakla som na prvý krát, sprava obišla radu pred sebou, povzbudila kolegyňu a už sme si to družne razili nájazdovou pasážou. Podľa očakávania nastala po nájazde do terénu na úvodnej rozbahnenej šikmine poriadna tlačenica.

„Tereza, bežíme!“ zhúkla som po zhliadnutí toho čo sa deje, aby ju náhodou nenapadlo skúšať to jazdiť, vyložila bike na plece, a kým sprava aj zľava sa baby tlačili jedna na druhej, ja som si to namierila stredom cez to najväčšie bahno kam sa žiadnej nechcelo, a keďže som tam mala hromadu priestoru luxusne som sa posunula dopredu o dobrých 15 pozícií. Hore bola taká tlačenia, že som nemala kde ani na bike naskočiť, tak som nasledujúci hup zbehla a potom si to ďalej razila povedľa slečny Bajgerovej.

Boli to riadne fofry, každé mini zaváhanie ma hneď stálo niekoľko pozícií, človek musel byť silno sústredený a nonstop točiť šrot ak si chcel flek udržať. A zároveň sakramentsky uvažovať, kde pritvrdiť a kde sa aspoň na 2 sekundy vydýchať, aj keď takých momentov bolo minimálne. Tu sa chodí vždy hrana takmer nonstop, hore kopcom, dole kopcom, človek si len nakladá a nakladá. Kto zažil, vie :-).

Nuž, a teraz nastal najvyšší čas dať pozdravovať moju adoptívnu maminku z Popradu :-). Vďaka jej bežeckým tréningom, ktoré som si ja okorenila ešte aj bikom na pleci, som bežala nad svoje pomery dobre, tzv. prvá liga sa to volá  a takto sa z kola na kolo prebíjala naspäť cez kusy, ktorým to až tak nebežalo, alebo sa snažili určité pasáže namiesto cupitania jazdiť, až kým im nedošla sila a už nemali na to dostať sa v kopcoch na moju úroveň.

Verila som, že preteky dokončím s plným počtom kôl, ale aj tak som nedokázala skrývať na tvári napriek tempu úsmev, keď mi zvonili do posledného kola. Skvelý pocit. Ale na radovanie bolo priskoro, až po cieľovú čiaru sa na mňa zozadu tlačila belgická kolegyňa. Nemala som v úmysle kohokoľvek ešte pred seba pustiť, tak som si to razila na hranici svojich výkonnostných aj technických možností.

Karbón nekarbón, bolo mi to jedno.

A potom, keď som z terénu vyšla na cieľovú rovinku.
A počula ten známy rachot  divákov búchajúcich rukami na reklamné bannery.
Rachot, ktorý pre mňa znamenal veľa :-).
Pred rokom som za cieľom plakala od bolesti a sklamania, dnes to boli slzičky šťastia.

Čakala som tam dobré 2 minúty na Terezku, ktorá sa ale neukázala a tak tušiac čo sa stalo sa vybrala ju aspoň kúsok utešiť k autu. Keď Vás v 16tich rokoch na prvom sveťáku vôbec delí od dokončenia nejakých trápnych 5 sekúnd, vôbec to nie je zlé, a tak sme negatívne pocity zahnali hrsťou gumených cukríkov a svet bol hneď v krajších farbách.

Ale ako to už u mňa býva, zážitkom dňa ešte ani zďaleka nebol koniec :-D. Keďže všetci chceli vidieť preteky elity a mne sa nechcelo už ponáhľať nikam, podujala som sa postrážiť autá aj s porozkladaným materiálom. Preobliecť som sa pobrala do zadného, aby som videla na to vpredu, no zabudla som si v cestovnej taške ponožky, tak som si po ne narýchlo vybehla.

Vletím do kufra našej dodávky, pričom sa mi skoro zabuchli dvere. V poslednej sekunde som ich rukou zastavila, poriadne zaistila (teda aspoň som si to myslela), otočím sa k taške a vzápätí som počula len tresnutie a nastala tma.

Ahojte, volám sa Tatiana, mám 31 rokov a som ťažký klaustrofobik, dočerta :-D.

V momente som začala od úzkosti lapať po dychu, neskutočná situácia. Rukou som nahmatala kľučku na dverách, lenže otvoriť ich sa mi ani na niekoľký pokus nepodarilo. Netušila som, že by tam mohla byť ešte iná kľučka, v starom Crafteri nie je. Ešte k tomu boli dvere tak zvláštne zavreté, že k úplnému zavretiu im chýbali asi 2 cm, tak som predpokladala, že sa nejako zasekli a preto ich neviem otvoriť.

Potom prišiel moment, kedy som sa prestala na chvíľu ovládať,  búchajúc na dvere a krikom som sa snažila na seba upozorniť, nech ma niekto otvorí. Lenže všetci sledovali pri trati preteky, v tom hluku ma nikto nepočul. Po tom ako som sa skoro zložila som si sadla a musela sa už sama na sebe smiať. Aby niekomu takto v hlave hrabalo. Nebolo to už len o strachu, ale aj o tom, že som mala strážiť autá, nie sa v jednom z nich zavrieť :-D.

Haleluja sláva, konečne prišiel moment, keď som začala triezvo uvažovať. Po príjazde do Tábora chalani predsa večer v aute hľadali svetlo, tak som sa snažila k nemu nájsť vypínač. Chvíľu to trvalo, ale po jeho spojazdnení som na dverách našla ďalšiu kľučku a konečne sa vyslobodila.

Super, prekonám obavy z crossu, a nakonec málem chcípnu strachy v kufri dodávky :-). Také typické :-D.

Úsudiac, že 2 víťazstvá nad sebou samou za jeden víkend stačia, som sa doma rozhodla už s ničím nebojovať a áno, po tom ako som sa pred polnocou doklopýtala  k posteli,  ma v nedeľu čakal luxusný spánoček do 12:00 bez budíka. S nulovými výčitkami svedomia som  sa po „raňajkách“, dvojhodinovom prevezení a kúsku filmu pobrala naspäť do hajan. Stále nás čakajú ešte 4 pretekové víkendy, rada by som sa ich dožila v bojaschopnom prevedení.


                                                                       You invested a lot in your education.
                                                                        And people have invested in you.
                                                                        And let me tell you, the world needs your talents.

                                                                                Man, does it ever.

                                                                           So you got to get out there.
                                                                           You got to give it everything you’ve got-
                                                                            - whether it’s your time, your talent,
                                                                             your prayers, or your treasures.

                                                                                  So the question is:
                                                                                  What are you going to do with what you have?

                                                                                 And I’m not talking how much you have.

                                                                                 Some of you have money.
                                                                                 Some of you have patience.
                                                                                 Some of you have kindness.
                                                                                 Some of you have love.
                                                                                 Some of you have the gift of long-suffering.

                                                                                   Whatever it is… whatever your gift is.
                                                                                   What are you going to do with what you have?
Späť na reporty 2019