Majstrovstvá SR v cestnej cyklistike 2019




                                                                                                                    "Make it hard, just make it possible.
                                                                                                                  And through the pain, I won´t complain.
                                                                                                                              My spirit is unconquerable.
                                                                                                        Fearless I will face each foe for I know I am capable.
                                                                                                                             I don´t care whats probable,
                                                                                                                          through blood, sweat and tears
                                                                                                                                          I am unstoppable.

                                                                                                                                                            /Anthony Robles/


„Hajzel“.
To bolo posledné slovo, ktoré mi prebehlo mysľou na rampe.
A zároveň posledný moment, kedy som dovolila svojej mysli vzdialiť sa od sústredenia.

ÁNO, do tohoročnej sezóny som vstupovala pôvodne s presvedčením, že nič neočakávam.
ALE vzhľadom na udalosti posledných týždňov som s tým už vôbec zmierená nebola.
ÁNO, počnúc tým nešťastným zranením z crossu, pokračujúc problémami doma a zimnou prípravou pozostávajúcou len z posilky a behu, končiac zmenou pracovného a životného režimu okresaného čisto na prácu, tréning a spánok.
ÁNO, bola som uhnaná doslova takmer k smrti.
ALE.
Jedno gigantické ALE.

„Táňa, kedy to máš vlastne tie majstráky?“ opýtal sa ma kolega v práci.
„Zajtra“ odvetila som s úsmevom.
„Tak čo tu ešte robíš, už si sa mala dávno doma sústrediť.“
„Sústredím, tuto na prepravu“ odpovedám a doťahujem posledné náležitosti, aby som mala pred nasledujúcim dňom všetko naporiadku a pod kontrolou.

Streda 15:00.

Práve vtedy niekedy som si pre istotu ešte raz pozerala propozície, a uvedomila svoj megalománsky omyl. Večne sa toľko starám o Gábora, že som si čas štartu jeho časovky zobrala za vlastný, a tak som na moje absolútne nepotešenie zistila, že štartujem hneď ráno. Pritom nemám nič nachystané  a to ešte musím letieť do Trnavy obzrieť si trať.

Na západe nič nového.

V utorok som kvôli únave namiesto chystania vecí vyložila nohy na stôl, veď času bude dosť. Bralo ma už niekoľko dní do choroby, nechcela som zbytočne riskovať. Ono sedieť nonstop pod klimatizáciou obkolesená 10 ľuďmi z ktorých je večne niekto nachcípaný má aj svoje nevýhody. Trénerke som to už ani nehovorila. Ani to, že z neustále meniaceho sa posedu mám úpony úplne na kašu. Veru, neviem ako to v tom Slovinsku merali, ale v Bikepro to náš mechanik zmeral opäť a presne o tie isté cm posunul sedlo naspäť. No to som už zase 2 týždne trénovala na zmenenom posede, takže teraz som už ani za mak netušila kam sakra sa to  mám vlastne posadiť.

Keď som sa naveľa dovalila do Trnavy, chystal sa na tréning aj drahého Spartak, tak som počkala kým sa mládenci nachystajú.  „Števino, vymotaj sa už, som 2 minúty za limitom“, podpichovala som. Hriňovej to niekedy celkom trvá, ale aspoň meno som mu konečne trafila. Spokojná s touto skutočnosťou som sa vybrala s deťmi pretočiť nôžkami. Z točenia bol už po 100 metroch počiatok intervalu, a trval až po nejaký 12ty km, kedy im moja osoba pekne krásne zamávala. Preteky sú až zajtra, nepotrebujem sa deň dopredu odpáliť. Počkala som teda ich ženskú časť ekipy a spolu s Hankou sme sa doklopýtali naspäť na parkovisko. Snažila som sa síce celý čas vnímať trať a čo najviac si z nej zapamätať, tých odbočiek tam bolo toľko, že som  z toho mala pekný mix, takže som si to prešla ešte raz autom.

Po návrate som nahádzala veci naspäť do Forda a už zo zvyku na okamih pozrela do zrkadla v aute. Kým sa tieto modro-sivé oči smejú, všetko je v poriadku.


Nasledoval presun na hranici zákona domov. Umyť bicykle, večera, balenie a  22:30  plánovaný spánok. 05:00 vstávam, 6,5 hodiny mi bude musieť stačiť. Už počas chystania mi zo stresu poriadne bilo srdce. Trošku nadmieru, aj som mala obavy či po tomto všetkom budem vedieť zaspať. A veru, po počiatočnom skoro zaspatí, z ktorého som sa na hranici oddychu doslova vytrhla, sa už nič podobné nekonalo. Napriek tomu, že som si dala pre istotu Kynedril, ktorý ma väčšinou spoľahlivo uspí. Skúšala som všetko, od meditačných cvičení až po mlieko s medom, ale nepomohlo mi z toho nič. Na Stilnox bolo neskoro, a tiež s ním nemám skúsenosti, nebudem ho testovať deň pred vrcholom sezóny. Myseľ vedela, že sa niečo dôležité chystá, a väčšinu noci ma držala v strehu.

02:30, ja stále hore.
Snažila som sa hlavne nezosypať a opakovala si, že to nie je prvý krát a vždy som po prebdenej noci zajazdila, takže je to asi v poriadku. Až sa moje telo ako vždy nespaním doslova utrápilo a nadránom sa mi podarilo na chvíľu zaspať.

Tie pocity, keď zanedlho na to zazvonil budík...neopísateľné.

Sedela som na kraji postele, triasli sa mi ruky, nevedela som sa odhodlať ani postaviť. Nevadí, to prejde. Hodila som do seba mini raňajky, aby som sa dostala ku káve, potom sadla do auta a v polokóme sa vybrala do Trnavy. Cestou som do seba nasilu natlačila ovsenú kašu a ďakovala Bohu, že mi zabránil kúpiť si „pre istotu“ Monstera. Lebo „pre istotu“ by bol už 10 krát otvorený. Vypila by som čokoľvek, čo by mi pomohlo necítiť sa tak príšerne ako v tej chvíli. Ale po Kežmarku som si ho jednak pred pretekmi zakázala, a jednak v tom teple, čo malo panovať, by to bol asi môj posledný klinec do rakvy.

Marek tam ešte nebol. Zaparkovala som v strede parkoviska, vyložila nohy, zavrela oči a snažila sa oklepať z pocitu, že sa rozsypem na 1000 kúskov. Tak neskutočne som bola unavená a tak neskutočne sa nevedela odhodlať k ničomu, ani držať oči otvorené. Fyzické dno. Ako chcem ísť v tomto stave pretekať? Na tom som sa snažila nájsť sama v sebe odpoveď.

Po chvíli prišiel Marek, preparkovala som teda bližšie k nemu, vybrala z auta veci a potom si bola prejsť ešte raz úvod trate. Overiť či si to dobre pamätám. V tom momente som si uvedomila, že tá prebdená noc bola aspoň na niečo dobrá. Videla som to síce len dvakrát, celý čas sa mi pred očami prehrávala jedna točka po druhej, ako film, stále a nonstop a dokola, ako pred crossom. Poznala som to už ako vlastnú dlaň, a tak som sa po niekoľkých km spokojne vrátila k nášmu stanu preobliecť a nachystať všetko potrebné na štart.

Nuž, a jednoznačne zlatým klincom programu celej prípravy bol môj akrobatický prelet z valcov smer zemská kôra. Áno, po 11 rokoch bez incidentu sa mi prvý krát podarilo vytrieskať sa z nich, a to rovno pol hodiny pred štartom na MSR. A ešte ako vytrieskať. Šla som poslednú zrýchľovačku, keď som si v najväčších otáčkach všimla, že mi z biku skĺza uterák. Zo strachu že mi ho zachytí predné koleso som sa po ňom načiahla....

Vážené dámy, vážení páni, prosím venujte mi pozornosť, nomináciu na Darwinovu cenu získava.... :-D. Nie je nič rozumnejšie než v takom tempe pustiť jednou rukou rajdy. Pravdaže, v momente strata kontroly  a rana ako z dela.

Tak sa rozhliadam v šoku zo zeme. Toto sa snáď ani nedeje. Vycvakla som ľavú nohu, postavila, obzerám straty, no napriek tomu že som polovicou tela trafila zem a hrudníkom valce, nič extra sa mi na prvý pohľad a pocit okrem škrabancov nestalo. Adrenalín robil svoju úlohu dobre, takže som sa v prvom momente zberala hneď naspäť.

Ale ako som tak náhle sekla výkon z maxima do nuly, ostalo mi zrazu strašne zle. Slabo. Najprv som myslela, že idem odpadnúť, nebolo by to prvý krát, takže sprievodné znaky poznám. Potom som sa na chvíľu posadila a našťastie to prešlo. Šla som teda so zmiešanými pocitmi naspäť ešte na chvíľu potočiť, potom zhrabla potrebnú výstroj, a hor sa na štart.

Nech sa deje čo sa má.

Keďže k meraniu bicyklov už veľkú dôveru nemám, s miernymi obavami som Cinelliho podala rozhodcovi. Meral, obzeral, po chvíli sa otočí  a s úsmevom hovorí „perfektné“.  Do štartu už veľa času neostávalo, takže len okamih na to som už smerovala hore na rampu.  Jeden hlboký nádych, vyškriabať sa na tátoša, zapnúť Polar. Vraj pred smrťou zvykne ľuďom prebehnúť celý život pred očami. Umrieť som sa nechystala, ale premlelo sa tam toho aj tak úctyhodne veľa.

„Hajzel.“
Posledné slovo, ktoré mi prebehlo mysľou na rampe.
A asi aj posledný klinec do skladačky, ktorý ma nakopol.
O dôvod viac nenechať si ten titul zobrať.
Nádhera, keď Vás minulosť dobieha akurát v tých najmenej vhodných chvíľach.
Aj keď niekedy to vlastne ani nemusí byť až tak na škodu.

30 sekúnd.
Polar mi oznámil „Heart rate sensor battery low.
No to si snad děláš kozy. Azda to počas časovky ešte vydrží, pomyslela som si,
a 20 sekúnd pred štartom započala jeden komplexný príhovor k samej sebe.

WINNING IS SIMPLY A MINDSET.
A MINDSET, HOWEVER, THAT IS ONLY DEVELOPED BY OUTSTANDING INDIVIDUALS.

Teraz je tá chvíľa, na ktorú si tak dlho čakala.
Kvôli ktorej si šla posledného pol roka životnú hranu.
A je mi jedno, že si unavená.
Jedno, že si sa dotĺkla.
Šumajz, že sa tvoj friendlist mení na trhací kalendár.
Teraz je tá chvíľa.
A keby to má byť rovno aj posledných 30 minút tvojho života, dáš do toho všetko od začiatku až do konca.
Až kým buď neprelezieš za cieľovú čiaru, alebo cestou k nej neumrieš.

S týmto odhodlaním som sa z tej rampy spustila.

Musela som sa sakramentsky sústrediť, rozhodenosť duše ako naposledy som si dovoliť nemohla. Bolo mi jasné, že sa ma chystajú skalpovať. Aj najmenšie zaváhanie mohlo mesiace driny zmariť.

Tepový sensor mi pravdaže odišiel takpovediac okamžite, ale v tej chvíli som sa už nemienila nechať zaskočiť ničím. Keď som mohla 3 roky dozadu s Gáborom natrénovať na bronz  bez tepov, tak to môžem aj dnes bez nich odjazdiť. Úvodné metre som postupne naberala rýchlosť, až kým som na tachometri nevidela ako tak priaznivé čísla. Trochu som sa obávala jej straty v točkách, na tréningu som v tom nemala veľkú istotu, ale už po prvej som pochopila, že beast mode bol aktivovaný  a dnes sa bude manévrovať bez problémov.

Škoda, že som nemala vysielačku, dnes by sa roztlieskavačka skutočne hodila. Nedostatok spánku si vyberal svoju daň  a ja som si znova a znova musela
opakovať, že aktuálne pretekáme, a fakt stále musíme ísť, a zároveň striehla na odbočky a ostatné nástrahy, aby som sa niekde zamyslená nevypálkovala.

Takto som došla až po prvú otočku, mierila k druhej a popritom sledovala že sa blížim k Petre, ktorá štartovala predo mnou. Viac mi nebolo treba, cieľ zameraný, tempo prispôsobené. Pred druhou obrátkou som bola opäť bližšie  a po tretej už blízko čo by kameňom dohodil. V nasledujúcom miernom stúpaní som pridupla a využila úsek na predbehnutie. Niekoľko sekúnd som sa predýchla a pokračovala v razení ďalej.

Tušila som, že mi to na víťazstvo stačiť nebude. Každý jeden úsek, ktorý som mohla podceniť, som si prízvukovala, že musím zabrať. Žiadne oddychovanie sa nekoná. Krátke stúpanie? Toto je presne to miesto, kde získaš ďalších 5 sekúnd výhodu. Vydarená otočka? 2 sekundy k dobru. V klesaní neoodychujeme a myslíš, že to po rovine už viac neroztočíš? Opak je pravdou.

Vtipné bolo, že som sa ani raz nedostala k momentu, že by ma boleli nohy. Že by som už nevedela pretočiť. Strašne mi to chutilo, limitovalo ma jedine srdce. Viem ako nemusím teplo, a po skúsenostiach z minulých rokov som napriek neskutočným existenčným problémom okrem tej rannej trošky kofeín obišla míľovými krokmi. Žiadny monster, Gutar, nič, čo by človeka aspoň trochu prebralo.  A dobre som spravila, síce som napoly spala, ísť som vedela celkom slušne.

IT'S NOT ABOUT TALENT.
IT'S ABOUT EFFORT.
EFFORT WILL GET YOU THE WIN WHEN TALENT IS HAVING A REST DAY.
EFFORT WILL DRIVE YOU HOME WHEN EVERYONE EXPECTS YOU TO GIVE UP.
EFFORT WILL DRAG YOU FROM THE CANVAS WHEN YOU HAVE BEEN KNOCKED OUT BY LIFE.

Keď som prechádzala popri štarte, dávala som si to už pekne dlho skoro nadoraz. Ale kilometre odsýpali neskutočne rýchlo, všetko to ubiehalo strašne rýchlo a ja som sa nejako nad tým ani veľmi nezamýšľala.  Teda, bolo by fajn si trochu oddýchnuť, vyložiť nohy, margeritka do ruky, ale toto naozaj nebol práve vhodný moment na dovolenku.
 
„Ešte raz sa od cieľa vzdiališ, a potom už ideš priamočiaro domov“ utešovala som sa po odbočke cestou k poslednému checkpointu. Videla som kde sú ostatné, ktoré štartovali predo mnou. Vlastne som ich videla počas časovky už toľkokrát, že som cca vedela odhadnúť ako na tom som.

IT ONLY TAKES ONE MOMENT TO DECIDE.
ONE MOMENT IS ALL IT TAKES.
ONE MOMENT TO BE STRONG.
ONE MOMENT TO SEPARATE FROM THE REST.
AND WIN.
AT ALL COSTS.

Pred poslednou obrátkou na mňa jeden zo staffu zabezpečujúceho cestu tak neskutočne zreval „otočka“, že som si normálne na chvíľu myslela, že som sa pomýlila a mala ísť okolo toho prvého chlapíka. Posadila som sa, pribrzdila, vypadla úplne z konceptu a stratila drahocenné sekundy kým som vyhodnotila situáciu. Nemýlila som sa, ale to už bolo jedno, zase rozbeh a síce po otočke bol konečne vietor aspoň na chvíľu citeľne „v chrbte“, namiesto môjho obvyklého  povozeníčka som to rozbiehala čo to šlo, až som ledva vybrala predposledný kruháč.

Ešte jedna nepríjemná rovina proti vetru, mierne stúpanie, posledné manévre, šprint. A cieľ.

WINNING IS SIMPLY A MINDSET.
A MINDSET, HOWEVER, THAT IS ONLY DEVELOPED BY OUTSTANDING INDIVIDUALS.
ARE YOU OUTSTANDING?

V prvom rade som si pohľadala popri ceste pľúca. Potom aj srdiečko. Šťastná že to už skončilo, ale s miernymi obavami som sa posadila do nášho stanu na stoličku, namočila uterák do vody, priložila si ho na tvár a čakala čo bude. Pravdaže, vedela by som to prejsť aj lepšie. Na tréningu som 50 km tempový úsek šla pri nevýraznej záťaži 39 tkou. Ale popri tom v akom stave som sa na ten štart postavila, panovala u mňa spokojnosť, lebo som dala do toho momentálne maximum.

Keď prišla prvá gratulácia, bola som taká vyšťavená, že som si to ani veľmi nepripúšťala. Radšej.
Potom prichádzali ďalšie.
A nakoniec Marek.
„Majsterka“.
Rajská hudba to pre moje uši.
Aspoň kus férovosti v tom všetkom.
A síce som sa tešila, bola som tak dobitá životom, a valcami :-), že som takmer radosť ani nevedela prejaviť.

Čo sa však začínalo prejavovať boli následky toho môjho nešťastného medzipristátia. Ľavý členok som vykrútila do dosť nezdravej pozície, do toho časovka, bolesť sa rozliehala všetkými smermi, až som sa v prvých momentoch po zastavení na nič iné nevedela sústrediť. Narazené rebrá nevynímajúc.

Nakoniec však ten biely dres so slovenskou vlajkou všetky boľačky spoľahlivo prelepil a bolesť vystriedal skvelý pocit zadosťučinenia.

Áno, je pravda, že som si tento rok od toho až tak veľa nesľubovala. Ale na všetko sa dá zvyknúť a síce môj skutočne voľný čas sa už približoval takmer úplne nule, vydržala som to.
Prežila.
Odjazdila.
A zvíťazila.

A tak sa z „náhodného výkonu“ stal nenáhodný.
A z „minuloročnej informácie“ súčasná.


Keďže preteky jednotlivcov kvôli Minsku po dohode odložili až na nasledujúci víkend, potiahla som po časovke ešte 2 plánované vytrvalostné tréningy, v nedeľu pomohla Gáborovi na ich majstráku v Maďarsku, a potom prišiel koniec. V pondelok ma život zmohol. Únava,  viróza? Je to v podstate jedno. Bola som tak hotová, že som v práci nevedela ani držať oči otvorené, jednoducho som celý deň neskutočným spôsobom zaspávala.

Po návrate domov som si chcela na hodinu ľahnúť a ísť plánovaný ľahký tréning, ale 1. krát som sa zobudila 01:30 v noci, takže z toho nič nebolo. V utorok mi bolo už lepšie, ale po práci som to zase len prespala všetko, teraz už naschval z rozumu.

V stredu z plánovanej intenzity bolo neplánovane tak 60 %, keďže pri akejkoľvek snahe o výkon ma vyplo. Štvrtok ešte krátke prevezenie a v sobotu sme už cestovali do Vidnavy. Na väčší koniec sveta to už bratia Česi fakt situovať nemohli. Keď sme sa tam konečne dopravili, podvečer sme sa boli s babami previesť. Aj som si chcela trošku pridupnúť aby telo nešlo na pretekoch z nuly na max bez prípravy, ale necítila som sa na to, tak som tomu radšej dala kľud. Keď Marek pri večeri spomenul, že môžeme ísť na titul, som sa skoro smiechu nezdržala. Nedovolila som si tipovať ako sa mi deň na to pôjde, nemala som šajnu ako telo zareaguje, ani či ma pustí vôbec do akéhokoľvek výkonu.

Ráno nás privítalo poriadnym ochladením. Celú rozjazdu popŕchalo, takže počas 15 minút strávených čakaním na štart som poriadne zmrzla. Betka riešila výkony, ja len to, že mi je zima. Zima ma našťastie prešla už po úvodných km v stúpaní. Čakala som, že to česká strana od štartu nakopne a možno sa to rozhodne už v prvom „kopci“, ale na moje počudovanie sme celý okruh prešli cca v kľude. V druhom kole sa už zrýchlilo, no prvé „hop“ som počula až v druhom stúpaní. Keďže som zase okrem rannej kávy do seba nedala na prebratie nič, chvíľu mi trvalo kým som sa z nadobudnutého „zombie módu“ prepla do rezkejšieho tempa, ale bez väčších problémov som kopírovala nastavenú latku. Latku som kopírovala, ale to bolo tak všetko. V prvom kole som sa síce vetrala vpredu, v druhom som sa zašila niekde do prvej tretiny balíka a neriešila nič, len som tam bola.

Duša chcela ísť dopredu, ale telo ma ako kotva držalo namieste. Bez chute, nemastne, neslane, presne tak som jazdila. Hlava na tom  po poslednom večeri nebola najlepšie, aj ten zvyšok vôle niečo riešiť pošiel ta het. Vôkol môjho sveta čínsky múr. Aj by som si už ada aj poplakala, človeku by sa snáď uľavilo, ale pred časom sa vo mne niečo zlomilo a ja som nebola schopná už cítiť vôbec nič. Smútok sa zmenil na znechutenie, znechutenie na bod mrazu a ja na hlavnú prestaviteľku z Frozen. Presne tak. Let it go. Akurát jediné, čo som nechala odísť ja, bola šanca na ďalšiu medailu.

Do diania som sa  zapojila viacmenej až 2 kolá pred koncom, aj to nijako významne. Akurát som sa vpredu vyvetrala, pochytala nejaké pokusy a aspoň občas prestriedala Češkám, keď už fakt nebolo vpredu nikoho iného. Videla som okolo seba trpieť kolegyne, čo sa tam držali zubami nechtami a len som si hovorila kde som mohla byť ja, keby sa dám v hlave dokopy, ale nevedela som sa uviesť do jazdyschopného stavu. Pred cieľom začala byť nervozita v gruppe krájateľná. Aj by som sa na to vykašľala, ale kvôli Marekovi a trénerke som nemohla, tak som sa držala vpredu, lenže na to tiež musí byť človek naladený, držať si pozíciu „no matter what“. Ja som sa nechala vytlačiť raz, potom opäť, až ma v poslednej zákrute vypálkovali skoro až na chodník, a kým som sa zase rozbehla, celý balík už špurtoval mimo mňa. Aj som sa postavila, ale to bolo všetko, ani pretočiť. Tak som sa posadila a vlastne prišla do cieľa zo skupiny ada posledná.

Ťažko to vysvetliť. Spokojná som po tomto byť nemohla, ale ja som spokojná aj tak bola. V duši zavládol pokoj. To čo som dosiahnuť chcela, som dosiahla. Všetky tréningy absolvované na špeciály. Strávila som na ňom toľko času, že pár dní pred majstrákom si moje telo len horko ťažko zvykala opäť na cesťák. Obetovala som tomu strašne veľa a vyšlo to, takže som bola spokojná. A o jednu medailu viac alebo menej.....v duši zavládol pokoj, to bolo pre mňa v tej chvíli najpodstatnejšie. Teraz už neostáva iné, než si poriadne oddýchnuť a potom podriadiť všetko príprave na Majstrovstvá Európy, nech tam nevoniam fialky odspodu.

Krásne som si ten život zase raz zariadila :-).

Sú chvíle, keď som unavená, v práci sa nedarí.
Prídem domov, problém za problémom.
A potom si spomeniem na majstrovský dres.
Na tvári úsmev, v srdci radosť, na duši pokoj.

Ale sú aj momenty, kedy by som sa fakt najradšej ukryla pred celým svetom.
Keď bývalá tzv. kamarátka nemá ani toľko slušnosti aby ma odzdravila.
To človeka naozaj  musí baviť aby zdravil aj tak stále dokola prvý,  aj keď bez odozvy.  Keď Vás bývalý tzv. priateľ  odstrihne zo dňa na deň bez vysvetlenia.
Sú aj  momenty, kedy to všetko pochopíte.
Teda, skôr si zrátate 2 a 2, než pochopíte.

A potom.

Potom sú chvíle, keď Vám cyklocrossový tréner rozpráva „René  Mláďenca príhodi a skúsenosťi
“ a vy sa pomedzi záchvaty smiechu snažíte udržať auto na ceste. Kedy si uvedomíte, že je jedno čo hovorí, lebo by ste ho počúvali nech by rozprával o čomkoľvek. Jedno kým je a akým je, kto som ja a aká som, lebo to ani jeden z nás nerieši. Lebo ten pocit prirodzenej súdržnosti môže len ťažko niečo naštrbiť.

Získať titul je pekná vec. Naozaj dobrý pocit.
Ale mať takýchto priateľov, to je skutočné víťazstvo.
Ľudí,  ktorí sa na nič nehrajú.
Nesnažia sa Vás pretvoriť.
Neusmievajú sa do tváre a nenávidia Vás  za chrbtom.
Ktorí Vás berú takých akými ste.
Nestránia sa Vás v spoločnosti.
A ktorých samotná prítomnosť robí Váš svet krajším a lepším miestom.

Kvôli nim sa oplatí neuzatvárať sa napriek všetkým zlým skúsenostiam do seba.
Lebo keby mi rovno aj 100-vka rad zaradom zlomí srdce a 101. bude ďalší Glajza, stálo to zato.

A to je to, na čom skutočne záleží.
Môžete sa ovešať 20timi zlatými medailami.
Ak nemáte okolo seba takéto poklady,  aj tak ste prehrali.

            The morning light o' in my eyes
                           I smile and I realize
                                        Im awake
                                   I'm alive

      I've had precious o' heavy on my mind
                           But I look into those eyes
                      And it all seems to rise

                       See the world sometimes
                               Can be unkind
                                           But I tell you
                                 it's a beautiful life
Späť na reporty 2019