MSR v cestnej cyklistike 2018




                                                                 „I saw the sun begin do dim and felt that winter wind blow cold.
                                                   A man learns who is there for him when glitter fades and the walls won´t hold.
                                                                  ´Cause from then, ruble, one remains, can only be what´s true
                                                                                                         If all was lost, is more I gain
                                                                                And from now on, these eyes will not be blinded by the lights
                                                                                   from now on, what´s waited till tomorrow starts tonight
                                                                                                                                it starts tonight
                                                                let this promise in me start, like an anthem in my heart,
                                                                                                                                     from now on.“


Skúste si predstaviť komoru plnú fliaš s džemom.
Jednu si vyberte, vyprázdnite obsah a pozrite sa do nej.
Čo vidíte?

Áno. Dno.

Presne také, akým som ja započala rok 2018.

Pracovný svet sa mi postupne ale isto rúcal na kúsky. Všetky nechutné poznámky okolo miss mi tiež dali poriadne zabrať, no keď sa mi ešte zo života zo dňa na deň odobral človek, čo znamenal strašne veľa, ocitla som sa na pokraji totálneho zúfalstva. Týždeň som takmer nevstala z postele a ako čerešnička na torte teletextu sa mi po 15 rokoch vrátila úzkostná porucha, tentokrát vylepšená záchvatmi paniky. Tak, jeden mienil že problémy pochoval v čase dospievania práve športom, a druhý si povedal že asi nešportujem dosť na to aby to spoľahlivo prekrylo všetky novonadobudnuté trouble :-D.  A tak som si sedela s obývačke, aute, chodila na lyže, s nasilu nainštalovaným úsmevom na tvári, napriek pocitu, že sa dusím, až som sa sama na sebe musela smiať. A žila ako keby nič, čakajúc, že sa to snáď nejako spraví.

Naša babi však často hovorievala, že na plač bude dosť času aj neskôr. Sebaľútosti teda časom odzvonilo a ja som sa rozhodla dostáť si toho čo vždy o sebe tvrdím. Že niet sily čo by ma načisto zlomila. V oklepávaní sa som už expert a prvá vec, čo spravím, bude honba za novým trénerom.

Ani som nemusela hľadať dlho, o Lenke som zbežne vedela už predtým, a mala som pocit, že ak to má niekto byť, tak jedine ona. Nijako som si nevedela prestaviť koho iného osloviť. So mnou je to ťažké. Potrebujem človeku nielen veriť, ale si ho aj vážiť, aby som robila presne čo mi povie.

Ešte pár dní odhodlávania sa, kým odišla správa a nie dlho na to sme dohodli stretko, na ktoré asi nikdy nezabudnem. Cestou domov som sa smiala od Popradu až po Donovaly. Neskutočne ma svojím prístupom a prejavom prevalcovala. Generál, chodiaca encyklopédia, sršiaca energia, odhodlanie a žena, ktorá presne vie o čom to všetko je. A tak som si to šinula domov, síce stále ešte napoly v šoku z toho ako sa mi zo dňa na deň život opäť závratne zmenil, ale  zároveň po dlhšej dobe s naozaj dobrým pocitom, že sa veci konečne uberajú k lepšiemu.

Uberanie sa k lepšiemu skončilo približne týždeň pred majstrákom. „Ja  nechcem nič iné než byť zdravá“ smoklila som Gáborovi na ramene. Veru, športom k trvalej invalidite. Tak sa to hovorí a v mojom prípade to asi nebude ďaleko od pravdy. Neviem čomu to viac pripísať, lyžiam alebo crossu, no faktom ostáva že mi od poslednej jesene na striedačku odchádzajú nepríjemne bolestivým štýlom kĺby. K tomu už chronická bolesť po páde v hrudníku, s ktorou sa tréningy posledné týždne zmenili doslova na pasiu.  Hlavne zaľahnúť na špeciál, to bola krása :-). Keď som po  minútach zvierania nástavcov od bolesti v zápästiach nevedela ani pribrzdiť. A keď som sa k tomu všetkému ešte v sobotu ráno zobudila s bolesťou v hrdle, bolo toho jednoducho príliš.

Sakra, po tom všetkom čím som si toho roku musela prejsť si to snáď zaslúžim absolvovať aspoň v dôstojnom stave.

6 dní pred je to už však všetko alebo nič, na smoklenie nebol čas. Poutierala som si teda slzičky, okresala sobotný tréning na minimum a s malou dušičkou sa deň na to postavila v Brezne na štart posledného ladenia formy. Čuduj sa svete, telo šlo ako hodinky, a tak už neostávalo iné než pobaliť švestky a po transkontinentálnom presune z Maďarska na rodnú hrudu porúčať svoju ctenú osobu na výlet v štýle zážitkovo.sk.

Toho roku som výnimočne nemierila na majstráky sama, ale v spoločnosti dukláckych junákov. Našla som si teda svoje miestečko v tímovom autobuse (MHD to istí :-D) a v polokóme prežila 10-hodinovú cestu do Plzne. Po ubytovaní sa v areáli miestnej strelnice a vyložení všetkých 200 000 bicyklov (toľko techniky pokope jeden vidí fakt málokedy) sme sa už pobrali každý do svojej kajuty generovať energiu na budúce zajtrajšky.

Hneď ráno som pochopila, že pozháňať takéto veľké stádo do jedného grupetta v rovnakom čase môže byť celkom problém. No nakoniec sme sa predsalen nalodili aj s bikami naspäť do Karosy a nabrali smer Karlove Vary, prejsť si trať časovky. Keďže to bratia Češi s parkovaním úplne nedomysleli, nechali sme bus vďaka prívetivosti domácich na autobusovej stanici a k štartu sa vybrali po vlastnej osi.

Hneď v prvých stúpaniach som „ocenila“ váhové nepomery špeciálu k cesťáku, ale chcela som si trať prejsť na ňom, tak som držala poker face a trpela potichu. Keď sme konečne trafili vďaka Lívii na trať, hneď v úvode nás zarazilo úctyhodné stúpanie, hore ktorým som sa v danom momente ledva plazila. Skúšala som prevody, zaľahnúť, posadiť sa, a špekulovala akým štýlom toto mienim ísť vo štvrtok. Ale nakoľko pretekové nasadenie sa u mňa s tým tréningovým len ťažko porovnáva, ostala som pri špekuláciách.

V každom prípade po prvom prejdenom okruhu som z toho bola viac mimo než doma,  a stádo tiež nemienilo ešte nabrať smer ubytko, tak som sa s nimi vybrala na repete, utvrdiť sa v tom ako jednotlivé pasáže za sebou nasledujú. Hlavne zjazdy boli miestami dobre o držku, a tak bolo z pôvodne predpísaného „45 min ľahko rege“ 1,5 hodiny tempom aké Dukla dala. Kým sme sa opäť všetci pozbierali, bola z toho ďalšia vtipná hodinka, a tak keď sme sa konečne pobrali smer bus, bolo to už s dobrým energetickým dlhom. Rysovačka, ako by kolega povedal :-) . Andy nás chcel ušetriť návratu cez už okúsené stúpanie, a tak nás poslal cestou ktorou ho obídeme :-D.

„Kde je Andy? Teraz by som ho chcel stretnúť! „ konštatovali mládenci pomedzi snahu vyškriabať sa teraz už naozaj epickým stúpaním cez centrum mesta. Ako by to nestačilo, ešte aj kocky pribudli, skoro ako v Štiavnici som sa cítila, no v každom prípade prehodnotila svoje limity plazenia sa :-D. Spolu s Filipovym napodobňovaním bratov Čechov som sa tak smiala, že som to hore dala ozaj len s odretými ušami.

Poobede ešte doladiť techniku, pobaliť a nastaviť budíček na nezdravo skorú hodinku,  keďže do Varov to bol kus cesty a ženy štartovali ako prvé. Zvyšný čas som si krátila riešením pracovných záležitostí a čítaním pred-štartovných článkov a komentov. Chvíľu som sa nad nimi čudovala, potom bavila, ale nakoniec som už aj kus penila. „Dáška, podľa všetkého sme bez šance. Ale je na tom aj niečo pozitívne. Vlastne nemáme čo pokaziť, môžeme už iba prekvapiť“.

Noc bola príšerná. Srdce mi bilo ako koňovi, do toho pár záchvatov úzkosti, no učinená nádhera. Nervozita pracovala na plné obrátky, a tak zo spánku nebolo doslova takmer nič. Keď som sa po tých dvoch hodinách, čo sa mi zadarili nadránom, posadila na posteľ, nevládala som poriadne ani sedieť. Tak si tak hovorím ako to chcem v tomto stave akože prežiť :-D. Ale už som po prebdenej noci vyhrala 200 km TatryTour, tak snáď 20 km časovku prejdem. Napchala som do seba raňajky, zhrabla veci a premiestnila svoju ctenú osobu do auta. Premietala som si pred očami trať ako pred crossom a ládovala do seba ešte trochu ryže.

„Táňa, povedz nám niečo, neber to tak vážne“ povedala z predného sedadla Lívia. Ale ako to nemám brať vážne? Viem čo som tomuto športu za roky obetovala, a popri súčasnej situácii sa budúci rok najskôr budem namiesto biku venovať zabiehaniu v novej práci. Toto je možno posledná šanca niečo ukázať. Ako sa to nedá brať vážne?

Divné ráno pokračovalo aj po príchode. Najprv sme nemali kde zaparkovať, lebo Češi to s tým parkovaním fakticky nedomysleli. Martin to nakoniec zatiahol do nejakej historickej časti a štýlom „len ma skúste odtiaľto vyhodiť“ začal vybaľovať veci. Keďže Marek sa ešte nevrátil z autopožičovne, pomáhal zatiaľ aj mne, za čo som mu doteraz veľmi vďačná. Za čo som však vďačná nebola boli tie tepy, čo mi pri minimálnej námahe nabiehali na Polare. A mohla som sa len domnievať, či to bolo nedostatkom spánku, teplom, nervozitou, alebo vzácnou kombináciou všetkých týchto faktorov. Začínala som byť presvedčená že ma čaká rovnaký osud ako pred rokom v Žiari, ale stále som poslušne pretáčala labkami na trenažéri.

S takými vysokými tepmi a horúčavou, ktorá úradovala už od rána, som veru nechala kofein v aute, hodila do seba len jedno magnézium, 2 gély, Marek mi ešte na poslednú chvíľu primontoval na kombinézu požičanú vysielačku a davaj hej, nech sa deje čo sa má.

Príjazd k rampe si pamätám len matne. Bol to už taký ten stav odovzdanosti. Kým ostatné baby sa ešte zahrievali na valcoch, ja som tam len stála s rozpačitým výrazom na tvári. Už som neriešila ani tepy, ani spánok, ani fakt, že som mala pocit že sa v časovkárskej prilbe neviem nadýchnuť. Ešte som im z tej rampy aj skoro spadla, už zacvaknutá, chalan ma nejako zabudol držať :-D.

Pán Boh zaplať, že som s rovnako odovzdanými pocitmi aj odštartovala. Premotivovanie, akým preteky započala Nikola Nosková, sa nekonalo, a tak som si úvodné metre dala doslova len ako vyvedenie zo štartovej zóny. Časom ma prekvapil ma pohľad na Polar, keď aj po 1 km  boli tepy viac než v pohode. Ono to ešte nebodaj bude v poriadku, pomyslela som si a po letmom pohľade doľava na križovatke započala najkritickejší úsek trate.

„Á, ide sa do kopčeka“, rozprávala som sa v duchu sama so sebou. Hodila som tam prevod, ktorý mi nebol ľahký, ale zároveň som ho dokázala udržať v otáčkach, a takto sa driapala od zákruty k zákrute. Po chvíli som mala pocit, že niečo počujem. Niekoho :-). Ale bola som v takom tranze, že ešte chvíľu trvalo kým som si uvedomila že je to Marek vo vysielačke a tiež čo mi vlastne hovorí. Mal úžasne pokojný hlas.  Vôbec na mňa neprenášal nervozitu, očakávania. Poradil a zároveň som mala pocit, že v tom nie som sama a všetko bude v poriadku.

Približne 1 km pred záverom úvodného kopca som uvidela biele auto Andreinho priateľa. Potom Andreu a kúsok pred ňou Barboru. Žiadna eufória, že som tak skoro niekoho dobehla sa ale nekonala, nad tým som vtedy vôbec neuvažovala. S kľudnou hlavou som si ďalej šla svoje a postupne sa blížila až k svoju takmer  maximu, presne po záver stúpania. Vyrátala som si to tak, aby som ich obe pred záverom „zarezala“, hore potom preradila na hrubú a šla si ďalej svoje, neriešila som čo sa deje za mnou.

Rýchlosť zo zjazdu som sa na maximum snažila využiť v drobných stúpaniach, tak aby som tam na prehupoch neostávala „visieť“. Presne som vedela kde brzdiť netreba, nech to už vyzeralo akokoľvek, že sa tam zmárnim. Pri odbočovaní sa mi tiež darilo využívať plnú šírku cesty, takže som nestrácala rýchlosť. Akurát to Marekove rezanie zákrut nevychádzalo tak ako si predstavoval, ale to dobudúcna vyladíme :-D.

V záverečnom zjazde som nechcela príliš riskovať, predsalen, pád nikomu k výsledku nepomôže. A tak na hranici svojich možností  v úvode pomalšie, nižšie som už dupala aj v zákrutách na plné obrátky. Posledné km nakoniec neboli také rýchle, ako sme deň predtým na tréningu očakávali. Ono ten vietor fúkal do tváre namiesto chrbta :-). Zo sedla som sa nakoniec postavila vlastne len raz, na poslednej križovatke, a ani to som asi nemala, veľmi divne sa mi potom vracalo do otáčok.

Nezabudnem na Marekove posledné slová: „A teraz daj do toho všetko, už sa nemáš prečo šetriť.“ Teda ani nie tak čo povedal, ale akým pokojným hlasom to povedal :-D. Dala som do toho teda všetko, až ma na poslednej zákrute skoro vynieslo na zábrany, no našťastie som to ustála.

Posledné metre, posledné zábery.
Cieľ.

Až keď som začala spomaľovať uvedomila som si, aký šrot som to tam celú dobu točila. Najprv som sa aj bála zastaviť, po chvíli točenia som si sadla na chodník  a tam predýchavala infarkt. Hneď po návrate k autu som sa ako prvé začala ospravedlňovať za zjazd, že som ho mohla ísť lepšie, keď ma Marek prerušil tým, že mám medailu. Dostala som od neho prvé objatie v živote tuším, a na chvíľu zo mňa všetok stres opadol. Na moment bol svet krajší a lepší.

Onedlho na to však prišiel Martin, s takým neurčitým výrazom na tvári, a zahlásil „ty si asi prvá“. V tú chvíľu som dostala ďalšie objatie :-D, také úplne maximálne srdečné, a to som už mala aj slzy v očiach. Po tom všetkom, čím som si toho roku musela prejsť. Po všetkých rečiach, ktoré som si vypočula. Neviem, či si viete predstaviť aký pocit zadosťučinenia to bol.  Moment dokonalého šťastia. Vidieť Marekovu rozžiarenú tvár. A keď som volala trénerke. Tá eufória v jej hlase :-). Od začiatku roka mi tvrdila, že ideme na titul. A nakoniec mala pravdu. A tá sms, čo som poslala sestre „A či ty vieš, že tvoja sestra je majsterka Slovenska?“ Gratulácie od priateľov, aj všetkých ostatných, ich spoly neveriace výrazy na tvári. To sú okamihy, na ktoré nikdy nezabudnem. A keď bude zase niekedy zle, práve tieto chvíle ma cez to prevedú.

Netrvalo dlho a okrem emócií na mňa doľahol aj nedostatok spánku a tiež „skvelý“ pocit takto si to prásknuť v horúčave, ktorý už poznám úplne dôverne. Pomedzi kriesenie svojej osoby som sa snažila ako tak dať dokopy zovňajšok, nech vyzerám na stupňoch dôstojne. Po vyhodnotení a pátraní po Dukláckom autobuse sme sa s Livkou pobrali do kopca, tentokrát pešo, merať chlapcom medzičasy. Tesne pred koncom časovky sa nečakane ochladilo, a naše MSR sa preniesli do druhej etapy, doby ľadovej.

Nasledujúci deň sme sa doobeda vybrali na obhliadku trate hromadných pretekov a potom už generovali sily na ranný štart. Mne stále úplne nedochádzalo, čo sa mi vlastne deň predtým podarilo dokázať. Brala som to tak, že dobre, je to prvé miesto, tak je to asi fajn :-D, ale nič viac, dokonca som chvíľami ostávala v strese pri uvažovaní ako časovka dopadne. Ako keby som si nebola istá, či som si to prvé miesto predstavovala, alebo sa to naozaj stalo. Jednoducho som bola také dlhé mesiace z toho v strese, že moja hlava nebrala, že už je po tom.

Sobotňajšie ráno nás privítalo neskutočnou zimou. Cyklokros nič, hovorila som si počas natierania hrejivky na nohy. Snažila som sa na valcoch poriadne rozjazdiť, ale nemala som pocit, že toto bude práve dobrý deň. Hlavne tá trať bola postavená presne tak, ako mi to nevyhovuje. Prepadové zjazdy, po nich rýchlosť na 0 a následne krátke prudké silové stúpania. A aby toho nebolo málo, okruh bol pravotočivý. So zatáčaním doprava mám niekedy po jednom páde celkom problém a okrem toho toto bol bohužiaľ práve jeden z dní, kedy som nemala chuť púšťať zjazdy uprostred balíka naplno  a dúfať že vám nikto neskríži cestu. Zároveň som vedela, ako sa to bude vyvíjať, a ak nebudem vpredu tak som pravdepodobne bez šance.

S takýmto vedomím som sa na tú čiaru postavila. Keď sa to pred záverom 1. kola presne podľa očakávania začalo trhať, z vyššie uvedených dôvodov som vtedy bola presne na opačnom konci balíka než by bolo vhodné, a tak som síce šla poriadny šrot, stihla som sa prebiť tak do polovice osadenstva. Vpredu boli Terezka s Betkou, všetky ostatné až na pár výnimiek sme ostali v 2. skupine. No nakoľko žiadna zo žien nemala tendenciu ťahať, nešla som výnimočne na špicu ani ja. Úprimne, ani som sa na to necítila, tak som sa snažila šetriť sily a celé preteky nám v podstate odtiahli juniorky. Po čase sme dobehli Betku, ktorá vypadla z čela pretekov. Potom bol priebeh dosť pokojný, až v cca polovici posledného kola boli výrazné pokusy o únik.

Bol tam moment pár km pred cieľom, kedy som bola v pomykove ísť alebo nie, aj som kus skúsila, ale akurát čo som si dobre práskla a tak som zavrhla snahu. Baby by ma v zjazde proti vetru naisto dobehli a tak som expresne predýchavala, nech zvládnem posledné kilometre. Posledné stúpanie pred cieľom začínalo prudkým silovým brdkom, a ten mi strašne v ten deň nesedel, vždy som sa tam prepadla. V poslednom okruhu tomu nebolo inak, a vlastne som z balíka na chvíľu úplne vyletela. Baby celkom šli, mne to nešlo, tak som sa akosi zmierila s tým, že je to už v keli.

S babami sme sa však na niečom takpovediac dohodli, a keď som videla ako všetky po tom prudkom stúpaní „zastavili“ a balík sa blížil do cieľa pokope, smerovalo to všade len nie tam kde sme to chceli dotiahnuť. Strašne ma to v tej chvíli nakoplo. Boli to také vtipné momenty, ako som sa zdvihla zo sedla, telo bolo rýchlejšie ako hlava. Ja som už aj videla ako sa dvíham, dokonca som si ešte stihla pomyslieť, že to snáď nemyslím vážne, že si chcem takéto utrpenie dobrovoľne spôsobiť, ale to som už špurtovala :-D. Porúčala som teda svoju osobu na čelo skupiny a povedala si, že môj deň to možno nie je, ale aspoň im to pomôžem roztrhať.

Nanominovala som sa tam  a  zase raz rozbiehala časovku do vrchu. Prikladala som, prikladala, celkom to začínalo bolieť, keď všetko za mnou zrazu stíchlo. Mrkla som teda na okamih cez plece, a ono tam fakt bola diera. To bola posledná vec, ktorú som mala v pláne. Nevidela som však ani kto je za mnou, v tej rýchlosti som to nevedela určiť, a tak po sekunde uvažovania z pôvodného „pomôžem im to roztrhať“ taktika v okamihu zmenila na  „a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom“ , zaradila som hrubú, pár zábermi zo sedla to rozbehla a davaj het. Pravdaže to bolelo, ale ísť som stále vedela. Cieľ bol nadohľad, už som videla reklamné bannery, takže ľutovať som sa mienila až neskôr, v tom momente asi nebolo sily, ktorá by ma zastavila. Spomalila som doslova pár metrov pred cieľom, keď za mnou nebolo nikoho, a krútiac hlavou som za tú čiaru jednoducho preliezla.

Neskutočné. Asi tak by som opísala pocity, ktoré nasledovali. Niečo neskutočné, čo sa mi tieto majstrovstvá podarilo. Plne som si to prvý krát ale začínala uvedomovať až po návrate na ubytko. Šla som sa teda ešte na chvíľu previesť na biku, vyvetrať hlavu. Zastala som pri rieke, sadla na breh, pustila si štúdiovú verziu  From now on, a nastriedačku plakala a smiala sa. Šialené pocity, šialené momenty, šialene krásne.

Trvalo mi niekoľko ďalších dní, kým mi to hlava všetko spracovala. Vypočula som si veľa pozitívnych reakcií, ale zároveň aj neprajných. A toľkokrát zaznelo ako som to nemala byť ja, ale niektorá iná, lebo ja na to papierovo nepasujem, že to bol náhodný výkon, ja vlastne ani jazdiť poriadne neviem, až som v jednom momente takmer prestala mať z  titulu radosť.

Ale z toho som už vyliečená :-). Len preto, že ma ľudia nepoznajú, že o mne nepočujú, že nie som profesionálna cyklistka, to ešte stále neznamená že nedokážem to čo druhí, ktorí majú na to lepšie podmienky. Len ja viem ako žijem. Čo som tomu za tie roky všetko obetovala. Koľko krát som sa odmietla vzdať. Koľkokrát som tejto zimy vybehla na skialpoch interval aj keď mi bolo jasné, že sa po zastavení kvôli úzkosti nebudem môcť nadýchnuť.A napriek tomu som odbehla celú sériu. Koľko dní v roku som popri práci a tréningu nemala čas a energiu ani riady za sebou umyť. Koľko krát to so mnou trénerka nevzdala, vlastne mi nikdy ani slova k tomu nepovedala, a to som sa k nej dostala v dosť psychicky zúboženom stave. Nikdy nezabudnem kto mi k tomu titulu pomohol, a kto naopak nie. A komu budem za všetko ešte veľmi preveľmi dlho vďačná.

Všetci nás vidia len v ten jeden deň a  dovolia si nás súdiť. Ale nikdy neuvidia čím všetkým sme si museli prejsť, aby sme sa tam dostali. Neuvidia svet očami, akými ho vidím ja. No to je asi v poriadku. Koniec koncov, nikdy som nepotrebovala pre svoj život schválenie verejnosti, tak s tým teraz nebudem začínať. Lebo nech si už myslí kto chce čo chce, nič to nezmení na tom, že keď tento report píšem, z poličky nad noťasom sa na mňa usmieva majstrovský dres a 2 medaile viac než príťažlivých farieb.

A veru, niet na svete pre mňa krajšieho miesta na písanie reportov :-)















Späť na reporty 2018