Nowy Targ Road Challenge 2016


                                                                                                Forget failure, forget mistakes, forget everything
                                                                                                               except of what you´re going to do now.
                                                                                                                                                And do it.



3 etapy, 198 km, 3322 nastúpaných metrov. Popravde, nebola som iniciátorom tohto zájazdu. Gábor však už rok spomínal nejaké preteky, na ktoré chcel ísť, ale časovo mu to nevychádzalo. A tak keď prišiel na to, že toho roku tam nič iné nemáme, v podstate som iné ako áno ani nemala srdce prehlásiť :-). A tak som teda poprekladala propozície z poľštiny (google translator to istí :-D ), prihlásila, zaplatila, zohnala ubytovanie a výlet bol na svete.

Pre mňa to bol prvý etapový závod v živote, nakoľko so slovenskou reprezentáciou som sa zatiaľ nikde nedostala. Keď som mala príležitosť, tak mi to kombinácia práce so školou znemožnila, a potom keď som už aj mohla, tak som nemala príležitosť :-D. A tak som trošku uvažovala, čo to spraví s mojim telom a nakoľko sa budem vedieť ten tretí deň vymačkať.  V každom prípade, kým nevyskúšaš, nevieš, a tak sme sa v piatok ráno poskladali do Forda  a nabrali smer Zakopané.

Keďže bol pracovný deň a zákazníkov moje voľnočasové aktivity nezaujímajú, celú cestu som strávila s notebookom na kolenách. Úprimne, kombinácia Dobšinského kopca, noťasa pred sebou a Gábora za volantom ma v budúcnosti už asi veľmi  lákať nebude :-D. Naveľa sme však dodriftovali na miesto určenia, teda aspoň sme si to mysleli.  Tak to býva, keď organizátor chce medzinárodnú účasť a propozície na stránku vycapí len v poľštine :-D. Niekde sa stala v preklade chyba a tak sme sa dobrých 20 minút vozili po Nowom Targu a len tipovali kde by tak asi mohla tá registrácia byť. Nakoniec nás prekvapivo zachránila moja GPSka, ktorá nám radnicu fakticky našla :-D.  Po niekoľkominútovom slovnom zápase s vyberačom parkovného som mu hodila eurá v štýle „na poľské groše zabudni“  a pobrali sme sa zaregistrovať. Po vyzdvihnutí čísel a čipov sme sa vybrali priamo na miesto štartu časovky.

Po príjazde sme  hľadali štartovnú listinu, no ostali sme dosť prekvapení odpoveďou „všetko je na webe“. Pozrela som na Gábora, ten na mňa, reku dobré toto :-D. Mala som síce aktivovaný dátový roaming, ale kým by mi mobil natiahol T-com-ovským tempom stránku cez ktorú sme sa registrovali, bolo by aj po časovke, a tak som sa šla spriateliť s pár Poliakmi z vedľajšieho samochodu. Chlapík vytiahol neskutočnú dotykovku a ochotne nám všetko vyhľadal. Podľa všetkého kobiety šli ako prvé, dámy majú prednosť ako sa vraví :-D. Pre mňa to znamenalo počiatok fázy nestíhania.  Štartovalo sa dokonca len v 30-sekundových intervaloch, a teda Gáborovi tiež neostávalo veľa času. Síce mi po zložení bike poriadne neradil, ani som ho s tým neotravovala, nech sa aspoň on poriadne rozjazdí. Ja som bola nejako dosť mimo, vôbec sa mi nechcelo na valce, ani som si ich nemala kde pri danom parkovaní rozložiť, tak som šla na kúsku pozrieť trať, potom si dala pár šprintov po parkovisku a davaj het na štart.

Keďže ich hodiny neboli asi veľmi zosúladené s mojim Polarom, stihla som to len tak tak :-D. Vlastne mi do štartu ostávali asi 2 minúty, nemala som sa ani kedy vyplašiť  :-D. Pýtala som sa kedy idem, na čo mi nejaká pani povedala že ešte tuto 2 slečny a potom idem ja.  Popravde, keď som tie slečny videla, až mi mierne vyrazilo dych :-D. Chudunké, šľachovité, v drese Nestlé Fitness, no reku dobrý debakel z tohto bude :-D. Pred štartom som checkovala kto je prihlásený, ale nikoho z kolegýň som nepoznala, takže som netušila či sú dobré a ako až.

V každom prípade som chvíľu na to odrazila koráb od brehu a dávala si to úvodnou rovinou na plné oné proti neskutočnému vetru. Po pár sto metroch mi prebleslo hlavou, že toto nemôžem prežiť, strašne mi to nechutilo, ale čo už teraz narobím, domov s plačom nepôjdem :-D a tak som odvážne odbočila do kopca a čakala čo bude.  Ubiehalo to neskutočne pomaly, chvíľami som mala pocit že stojím na mieste, pritom kyslíkový dlh neskutočný. Po asi 1,5 km som uvidela pred sebou ženu. Keďže som si práve prechádzala očistcom, na chvíľu som až zapochybovala či ju vôbec dobehnem, no potom ani neviem ako som bola pred ňou a šinula si to ďalej. Čoskoro som uvidela ďalšiu, a čuduj sa svete cereálna kolegyňa :-D. Srdiečko mi zaplesalo, zaradila som tam 5. rýchlostný a vydala sa na stíhaciu jazdu. Netrvalo dlho a spolu s ňou sme dobehli aj jej ďalšiu tímovú kolegyňu, ktorá vyzerala že sa poriadne trápi. Teda nieže ja by som si šla pohodu :-D, ale bola to taká kontrolovaná samovražda ešte aj s miernou rezervou.

Najprv som si hovorila, že pôjdem s nimi do cieľa, toto musí na víťazstvo stačiť, a tak sme chvíľu vandrovali spolu. No potom sa tá silnejšia zdvihla a chcela odísť,  tak som pridala s ňou. Špurtovať som sa ju nechystala, trpela som aj tak dostatočne :-D, ale sekundy navyše som jej darovať nemienila. No, a nie nadarmo sa hovorí „ človek mieni, Pán Boh mení“, vlastne v tomto prípade menila moja hlava :-D, ako som totiž uvidela  žltým na zemi „500 m“, zaradila som tam niečo neskutočné, nabrala rýchlosť a špurtovala čo mi sily stačili :-D. Kočka sa síce zdvihla, ale na reakciu už bolo neskoro. Síce som si tam skoro uhnala infarkt, za ten pocit bojovnosti to stálo :-). Gábor prišiel chvíľu po mne, nie práve spokojný, klasicky mu zase nešlo, ťahalo sa to s ním už od apríla. Na vyhodnotení som prišla na to, že ani mne to až tak veľmi nešlo :-D, lebo aj keď som si myslela, že dobehnúť 3 ženy muselo na víťazstvo stačiť, pravda bola iná, mali v zálohe ešte jednu fitnessku :-D a tak som sa kus prekvapená musela uspokojiť s 2. priečkou :-). Pobalili sme sa teda do Forda, vyrabovali miestny supermarket a vybrali sa hľadať ubytovanie. Večer sme ešte študovali trať sobotnej etapy a potom sa pobrali polomŕtvi rovno do postele.

Ráno nás privítalo slnečné počasie, fajn zmena oproti piatkovým búrkovým mračnám. Po bleskových raňajkách sme sa pobrali na miesto štartu 2. etapy.  Z organizátora sme vydolovali potrebné informácie, poskladali bicykle a práve keď sme sa chystali začať rozjazďovať, zasekol sa mi prvý krát v živote prešmyk :-D. V mojej totálnej panike a Gáborovom neskutočnom kľude sme sa to snažili rozchodiť  :-D. Raz to šlo, potom nie, potom zase áno, potom neradil na hrubú, no niečo neskutočné. Vzhľadom na členitosť profilu trate štart s haprujúcim prešmykom bol ako dobre zlý vtip, no iné mi momentálne neostávalo. Gábor tam s tým čachroval do absolútneho konca, a keď som mu už aj hovorila nech kašle na to, že sa potrebujem rozjazdiť kus, tak mi odvrkol že sa rozjazdím na pretekoch :-D. Tal som sa teda bez akéhokoľvek rozjazdenia postavila na štart :-D.

Tempo bolo slušné hneď od začiatku, no išlo sa mi celkom dobre, čo ma tešilo. Na úvodných hupoch som checkovala trošku konkurenciu, no baby vyzerali byť riadne húževnaté. Po asi 20 km prišiel prvý kopec pravdy. A akurát keď išlo do tuhého, a ja som potrebovala preradiť na malú, tak čuduj sa svete nič :-D. Nasratá som sa tam s tým chvíľu hrala, potom padla neskutočná rana, a reťaz nielenže padla, ešte sa aj zasekla.  Rozčarovaná som zastavila a musela ju násilím naprávať ručne. Po hodnej chvíli sa mi to podarilo, no keď som sa snažila znova rozbehnúť, nohy ostali úplne vypnuté. A síce som videla 2. ženu pred sebou, nevedela som nájsť v sebe dostatok masochizmu na dotiahnutie sa do skupiny.

Ostala som teda sama, hodne dlho :-D. Klasická situácia, všetci dobrí v prdeli a ostatní na hony za mnou. Pred 2. ťažkým stúpaním ma doskočil nejaký Poliak, stále ma povzbudzoval, že je to len kúsok, no ako sme prešli úvodnú neskutočnú stenu, za zákrutou ma čakal panoramatický výhľad na zvyšok stúpania :-D. No reku koho tu ty odrbávaš :-D. Nejako som to prežila, no očividne to tam mal najazdené a tak som sa po zjazde ťapkala ďalej zase sama.  Až pár kilometrov pred mojou odbočkou do cieľa som úplne vyšťavená počkala skupinu čo ma postupne sťahovala, chvíľu sme pokecali a potom ma organizátori na kruháči odklonili na cieľ, mužov čakal ešte jeden okruh. Neviem síce načo to malo byť dobré, nakoľko žien nás bolo  5,5, ale budiž. A tak som zase vandrovala sama. Vietor dul neskutočne, pritom som sa na slnku rozpúšťala, chuť makať na nule. Ako som sa však tak ťapkala, chvíľami som sa pre istotu obzerala cez plece, a ako by toho nebolo málo, niekto sa na mňa doťahoval :-D. Nevedela som, či je to konkurentka, alebo len nieto trénuje, na bližšiu obhliadku som však čakal nemienila. Zapla som prúdové motory a vrhla sa naspäť do vôd totálneho utrpenia a dávala si záverečných 15 km výživnú časovku. Cieľ bol ako inak dokopca, záverečné metre dokonca do neskutočného  kopca , normálne by som nedbala za čiarou keby ma z toho biku zložili :-D.

Obhájila som však aspoň  to 3. miesto, pred konkurentkou ktorá ma vážne dobiehala, lebo do cieľa prišla zanedlho po mne :-). Gábor sa síce pokúsil aj o únik, a prvé kolo šiel skoro celé sám, po čase ho dostili a tak to zase na bedňu nedotiahol.  Večer sme sa boli na chvíľu prejsť po okolí a potom som z posledných síl zrátavala časy žien a mužov nech vieme na čom sme. Gáborov plán bol jasný, a teda musel v 3. etape brať čo najviac bodov na vrchárskych prémiách, aby získal časový bonus. A u mňa tiež nebolo nič vyriešené, po časovke medzi nami žiadne veľké rozdiely neboli, po 2. etape tiež nie, a tak ostalo všetko otvorené. Rovnako som mohla zabojovať o celkové umiestnenie, rovnako som mohla prísť aj o aktuálne 3. miesto, takže posledný deň mi neostávalo iné, než ísť zase do toho naplno.

Ráno z áut mnohí účastníci vystupovali dosť neochotne :-D.  Po včerajšom bolestivom profile trate a s vyhliadkou dnešných o nič ľahších okruhov to veštilo riadnu dávku bolesti. Hneď po štarte sa v podstate už od periférie mesta začalo stúpanie. Najprv mierne, potom sa to dvíhalo viac, chvíľami som pochybovala či to vôbec s čelom pretekov prežijem, ale chcela som sa tam udržať čo najdlhšie, vlastne to bolo nevyhnutné, aby som získala náskok pred súperkami. 30 km som šla s prvou skupinou riadnymi stúpaniami a dosť brutálnym zjazdom po úzkej ceste, no potom som si v záujme dokončenia preteku  na hranici infarktu odtiaľ musela vystúpiť, čo znamenalo vzdanie sa boja o prvé 2 priečky, keďže fitnessky sa tam udržali o niečo dlhšie. Nechýbalo mi veľa k tomu, aby som tam bola aj ja, ale buďme úprimní,  nie je vyrysovaný cyklista ako vyrysovaný cyklista, a ja sa síce za objemnú nepovažujem, pri pohľade na tieto dve kočky som sa cítila ako veľryba :-D.

Počkala som si teda skupinu čo šla kúsok za mnou, a s nimi sme sa vydali na 2 veľké okruhy nekonečných stúpaní po úzkych cestičkách. Niekde v polovici okruhu bola jedna ohromná stena :-D, kde mi ledva stačili prevody na pretočenie nohami :-D. Niekedy vtedy som zahlásila kolegovcom, že Poľsko už nechcem vidieť ani na obrázku, že ani na dovolenku sem neprídem :-D. Celkom sme sa na tom pri všetkej tej bolesti bavili :-D. Pár km pred cieľom sa spustil parádny lejak aj s krúpami, ktorý nás našťastie doteraz obchádzal. Za daných podmienok som nemienila na mokrej dlažbe v meste šaškovať a do cieľa som nešpurtovala. Nakoniec teda pre mňa 3. miesto v etape a tiež 3. celkovo. Gáborovi plán vyšiel,  síce to bolo veľmi tesné, ale podarilo sa mu pobrať na horských prémiách dosť bodov na výsledné 2. miesto, čo pravdaže potešilo :-).

Čo dodať. Síce počas vyhodnotenia 1. etapy som myslela, že sme zablúdili na nejaký totálny hnoják :-D, ostatné 2 dni ma presvedčili o tom, že títo páni teda vedia organizovať dobré preteky. Cesty perfektne zabezpečené, Poliaci sami  odstavovali autá na kraji a namiesto nervozity si nás fotili a povzbudzovali. Na bufete 10 ľudí všetkých vekových kategórií za sebou, vždy som dostala aj ionťák vo fľaši, aj čistú  vodu v pohári, neskutočné niečo. Organizátor ochotne pomohol so všetkým s čím sme za ním prišli. Počas čakania na vyhodnotenie nás vždy čakalo občerstvenie, sprievodné akcie, jednoducho fantastickú show tam z toho robili. Veru, na tento etapáčik sa budúci rok rada vrátim znova :-).








Späť na reporty 2016