Slovinsko - slovenský trojboj 2019



                                                                                                   I know it seems hard sometimes but remember one thing.
                                                                                                    Through every dark night, there’s a bright day after that.
                                                                                                                                 So no matter how hard it gets,
                                                                                                                                                   stick your chest out,
                                                                                                                                                       keep ya head up,
                                                                                                                                                       and handle it.



Po úplne neskutočnom ráne a prelete do Chorvátskeho Grobu,  na ktorý by sa ani Vin Diesel nechytal, som nadšene vymenila róbu a opätky za pohodlné zväzové oblečenie, nanominovala svoju už opäť maličkosť (1,5 kg dole :-D  ) do novej zväzovej dodávky a doslova si užívala že tým volantom točí niekto iný. Za  poslednú dobu mám šoférovania akurát tak dosť.

Síce som trošku nie nadšene  pozerala na fakt, že celú tú peripetiu podstupujem kvôli 1 časovke, cez Slovinsko som  doteraz zatiaľ vždy len prechádzala, a tak mi fakt že konečne vystúpim v tejto krajine aj na inom mieste než pumpe pri diaľnici bol aspoň čiastočnou útechou. Ako prvá vec, ktorá ma po vylodení v Ljubljane upútala, bol neskutočný vietor.   Živo som si  predstavovala ako tam moja osoba bude plantať s diskom, a instatne ľutovala redukciu hmotnosti. Chcem svojho 1,5 kila naspäť :-D. 

Po takmer nájdení správneho hotela sme ten správny naozaj našli, expresne sa ubytovali a rovnako expresne  presunuli svoje osoby na tátoše. Dobre, ja som sa naň presunula expresne, tvrdá škola života :-D, a potom počkala na zvyšok družstva . Moju snahu previezť sa na špeciály prerušila zadná brzda, ktorá sa pri prevoze uvoľnila a keďže opravu tréner nechcel odfláknuť musel mi byť útechou cesťáčik. V popoludňajšej premávke sme sa po trati časovky previezli do Ljubljany a naspäť, pridali ešte pár km po cyklostezkách v neďalekej dedine (áno, všade v Európe ich majú, len my sme na Slovensku za opicami v tomto smere) a potom rýchlo utekali na večeru, keďže staff čakal ešte meeting s organizátorom.

Druhý deň som zistila ráno hneď 2 veci:
1. Nikdy si nemysli, že keď sa ti veci zdajú byť už dosť zlé, nemôžu byť ešte horšie.
2. Neočakávaj, že do rána prestane fúkať, lebo ten Hore ešte aj radiátor zapne :-D.

S hlavou po udalostiach posledných dní už všade len nie na krku sme sa po raňajkách vybrali trochu povoziť, následne som vražedným tempom riešila piatkové pracovné náležitosti a po rýchlom obede a doklepnutí posledných detailov doslova nasypala všetko do cestovnej tašky a pobrala sa do už mnou tak milovaného tropického počasia. Cestou k štartu ešte doposlať vytvorené objednávky, overiť všetky nakládky, informovať šéfa o štádiu riešenia a potom snaha naladiť hlavu na tú správnu frekvenciu.

Poobede som došla na ďalšie životne dôležité zistenie. Nikdy sa nespoliehaj na to, že sa ráno všetko už definitívne dodžubkalo, pokiaľ tvoj špeciál neprejde kontrolou. Dôveruj ale preveruj, tak sa hovorí. Ja som  nepreverila, a tak som rovnako ako Mariana musela posúvať sedlo dozadu, takže všetky tie hodiny strávené na špeciály som si mohla darčekovo zabaliť  a hodiť do koša.

Hodinu pred štartom nič viac nepoteší. Zobrala som to už však len s mne verným úsmevom, čo aj navymýšľam.  A tak som sa po krásnej rozjazde a ešte krajšom panikárení na rampe pobrala na cestu zasľúbenú. Úprimne, skoro už na tej rampe som skolabovala, nejako som bola úplne mimo realitu, k tomu to teplo, posunutý posed, úvodné metre som si v podstate ani neuvedomovala, že som na biku a že cieľom tohto všetkého je ísť čo najrýchlejšie. Vlastne som si to niekde v podvedomí aj uvedomovala, ale v reáli to vyzeralo dosť komicky. Nevedela som sa usadiť, nevedela som sa spoľahnúť na to že v rýchlosti povyberám zákruty, pritom na špeciály pomaly už aj spávam, nevedela som sa donútiť patrične využiť úvodnú časť, kde ako v jedinej vietor dul do chrbta, no nevedela som vôbec nič. Ani zaľahnúť poriadne s hlavou dole, sedela som tam ako na barovej stoličke. Do toho rozladeného stavu som od svojho sprievodu nonstop počúvala  „a teraz naplno“.

Laco sa nezaprie :-D. 

Áno, teraz naplno, potom naplno, vlastne stále plný kotol :-D. Dočerta, keby mám za sebou vždy takúto roztlieskavačku, kde som už mohla byť . Každý centimeter cesty, každý aj keď len mierny náklon v zákrute,
všetko som dopredu vedela, takže v podstate som pred seba skoro ani nemusela pozerať. Po úvodných pár km sme išli stále na silnom terezíne, takže na moju počudovanie aj napriek zaujímavým pocitom po štarte smerujúcim k výkonu niekde na hranici základnej vytrvalosti v tretine časovky naskočili na Polar čísla zodpovedajúce výkonu.

Hypnotizovala som na compe prijateľné priemerkové hodnoty a točila maximálny prevod, ktorý som vedela udržať v slušnej kadencii, a síce som si uvedomovala že otáčky sú nižšie ako je u mňa zvykom, nijako som sa nevedela dostať pri iných do komfortu. Dnes to dáme asi silovo. Po otočke som si užívala hlavne tie prestávky medzi dedinami, kedy do mňa vietor niekedy šľahol tak epicky, že som doslova po ceste lietala sprava doľava. Od obáv z pádu to malo na míle ďaleko, špeciál mám zvládnutý slušne, ale aj tak to nebolo nič príjemné.

Úplne najkrajšia časť však prišla v záverečných kilometroch, keď som sa doslova postavila tvárou v tvár realite. Udalosti posledných dní a hlavne posledných 24 hodín mi šancu na 100%ný výkon dosť komplikovali   a rýchlosť mi pár krát klesla pod 35 km/hodinu, našťastie som mala za sebou Laca, a teda síce bolo pár chvíľkových kríz, až do cieľa mi pripomínal že ideme naplno, a tak sme teda šli naplno :-).

Po cieli som sa bála zastaviť, aby ma na tom teple po takom výkone ešte o zem nehodilo, a tak som si hľadala pľúca dobrých niekoľko minút po parkovisku. Keď som sa vrátila k tímovému autu, už klasicky sa mi točila hlava a bola som vybavená, no keďže som domov šoférovať nemusela, nijako zvlášť mi to nevadilo, už len dodržať pitný režim aby som druhý deň bola schopná vôbec nohami pretočiť.

Niekoľko hodinový spánok a následný presun na opačný koniec Slovenska po vlastnej osi sa dalo nazvať mnohými spôsobmi, len nie ako dobrý nápad. Psychohygiena je však pre mňa dôležitá, neodštartovať tam by ma bolelo viacej než dať to v polokomatickom stave, a tak som si 01:40 ľahla do postele,  04:30 sa  z nej pekne postavila, hodila sprchu, objala monstera  a pobrala sa na výlet.

Bolo pár okamihov, kedy aj napriek energeťáku a hudbe  som za volantom takmer nebola duchom prítomná, ale dajme tomu, že tak 70 % zo mňa 09:23 dorazilo na miesto určenia. Číslo mi mal zobrať Gábor, ale keďže som našla len jeho maďarského kolegu, pre istotu som sa 7 minút pred koncom registrácie pobrala pozdraviť pani Subovitsovú a dobre som spravila, lebo to moje zlatíčko štartovné síce zaplatilo, čísla už nezobral a pánovi Bérešovi ich nechceli dať, takže to ostalo na mne. Celkom som sa smiala, keď som čísla nakoniec Gáborovi pri aute podávala ja . Potom som expresne vyhádzala všetky veci z auta, prehodila zo špeciálu pedále, narichtovala si cesťák, pripla čísla na dres, voda, výživa, takže keď som sa nakoniec 09:56 postavila na štart s nulovou rozjazdou, sama som nechápala ako som to dokázala stihnúť.

Po neutrálnom štarte sme spolu zozjazdovali dole, odbočili doprava  a v tom okamihu sa okamžite od prvého metra začalo nastupovať. Myslela som najprv, že si chlapci robia srandu, ale keďže sa nikto nesmial, neostalo mi iné než sa pobrať s nimi. Jediný pre mňa fakt vtipný moment nastal, keď som sa postavila zo sedla do špurtu :-D. Toľko v poslednej dobe jazdím na tom špeciály, že šprint na cesťáku bol pre mňa v prvej chvíli tak divný až som skoro padla. Asi bude bude niečo s bikom, strašne podo mnou plával, ale po rýchlej kontrole som prisúdila  chybu sebe a v úvode naberala rýchlosť radšej len posediačky. 

Chlapci sa bláznili vskutku dlho, až sme sa dostali pod kritický úsek trate, nepríjemné dvojstúpanie. Nakoľko si zvyknem z monstera len odpiť, a dnes som cestou na preteky vypila viac než polovicu, začala som sa fakt divne cítiť. Motalo ma, tepy v nebi, bodanie na hrudi, výkon nikde, spomenula som si čo som trénerke sľúbila a tak z rozumu si  v kopci veru vystúpila. Po zjazde sme sa sformovali do naozaj slušnej 4 člennej kooperujúcej skupiny, a celý čas si to valili celkom slušne. Cieľový kopec dostal po pocitoch v tom prvom stúpaní odo mňa  radšej košom, namiesto hranenia som sa  hore doslova len vyťapkala.

Po vyhodnotení a oficiálnom premenovaní kolegu pána Béreša  prišla krutá realita. Bolo nevhodné povedať Gabiho kolegovi aby išiel domov sám, keď sem prišli spolu, a tak aj keď som si pôvodne predstavovala ako bude fajn že potiahne k nim domov on, dala som si  ďalšie 3 hodiny za volantom smer Maďarsko po vlastnej osi.

Teda, Boh mi je svedkom,  ja sa v aute s mobilom hrať nezvyknem, ale toto boli chvíľami také komatické stavy, že čo nevyriešil Monster, poriešil priateľ na telefóne a tak som sa v pravidelných intervaloch aspoň ako tak vytrhávala z biedy. V Kazincbarcike nákup s drahým,  koláčik   z donútenia , ďalšia polhodina domov na tie ich krkaháje a hneď ako ma prestal obžierať od radosti drahého pes, mohla som sa pobrať do kuchyne zavŕšiť krásne sobotné odpoludnie varením Gabiho obľúbeného jedla. „Výhoda“ byť ženou :-).

Aby toho náhodou nebolo málo, ako je už zvykom, aj keby prídem raz za polrok, pravdaže trafím vždy deň kedy si miestni robia diskotéku, a nakoľko kultúrny dom máme doslova oproti, ešte 23:00 , keď už bol drahý dáááávno v krajine zasľúbenej, som ja sedela pred domom na schodoch, s mobilom v ruke a v tuc tuc  rytme rozjímala nad životom.

Teda, životom :-D .

Život to byť mohol, keby sa to moje zlatíčko drží pôvodného plánu, kvôli ktorému som k nemu prišla, a teda v nedeľu zapadnúť do nákupného centra a užiť si kus normálnosti. Pravdaže to by nesmel prísť pán Béreš s nápadom takmer hraničiacim s genialitou, ísť si ešte aj v nedeľu zapretekať do Veľkého Horeša. Najprv som si myslela, že si robí srandu. Potom som si skoro už aj poplakala :-D. Ale nakoniec som pochopila, že deti tam jednoducho ísť chcú, a keďže jeden bez druhého nemôžu asi žiť a dýchať, prehltla som hrdinsky v sebe zvyšok nádeje na vysnívanú nedeľu, nastavila budík v jediný deň ktorý som sa mohla poriadne vyspať na vskutku odvážnu hodinu  a s úsmevom č. 3 si to namierila neočakávane skoro naspäť na slovenskú hrudu.

Že som chcela to svoje dieťa škrtiť ešte pred štartom je jedna vec, ale potom ako som 1,2 sekundy po ňom uvidela dopredu vyletieť fialový dres, skoro som sa nezmohla na slovo. Na zopár nie úplne publikovateľných slov som sa síce predsalen zmohla :-D, no nakoľko nás v tom balíku až tak veľa nebolo a nemala som chuť dávať si to tam na tom epickom vetre sama, tiahla som tam prvú ligu s nimi . Deti si nastupovali dobrých 15 km kým sa tie fialové ešte s dvoma Košičanmi konečne pobrali papa. Vtedy nejako som sa omylom pobrala s ešte jedným maníkom do papa aj ja a úplne nechtiac  sa ocitla mimo hlavnú skupinu. Nohy som mala na šalát, len som tak dúfala že snáď od omňa nebude chcieť aby som striedala .

Nechcel :-D.

Vďaka Bohu za gentlemanov, ja teda normálne vždy potiahnem, ale na tomto dni už nič normálne nebolo. Dotiahol ma až za jediné stúpanie na trati, kde nás dobehla skupina. „Vyvetrali ste sa?“. Vyvetrali :-), ale bola som rada že ich vidím, lebo síce cca v háku, aj tak som tam za ním slušný tempový úsek potiahla. Dobehli nás akurát v čase keď som sa konečne ako tak rozjazdila, takže som sa pilne zapojila v skupine do spolupráce a takto pekne sme si to potiahli až 10 km pred cieľom, kedy sa to začalo trhať.  Dopredu si nastúpili aj takí, ktorých bolo vpredu vidno len príležitostne, čo sa mi pravdaže nepáčilo, tak som si vycúvala, vrátila sa roztlieskavať kusy čo to celé odtiahli a s nimi sa pobrala naspäť proti vetru dopredu.  1 km pred cieľom som si vycúvala, nech sa chlapci bijú medzi sebou, a cez čiaru sa preniesla ako dáma.

Zvyšok dňa po nákupných centrách v Košiciach, keďže bližšie z Horeša bola už len Ukrajina :-), a ďalší víkend za „odmenu“ namiesto pretekov vyšperkované tréningy. V sobotu poobede som na tých 60tich stupňoch, ktoré vonku panovali, počas intervalov mocno myslela na Lenku. Keď sa mi od úst po každom 3. km už takmer prášilo, ako budem nabudúce dobrá a keď mi napíše deň voľna tak radšej ochotne vyložím nôžky. Koniec koncov, majstráky sú blízko čo by kameňom dohodil, Aladin už teraz hlási trópy, verím tomu že Ten hore si na mňa aj nejakú tú meluzínku nachystá, všetko podľa mojej chuti, radosť žiť, neviem sa dočkať :-D.


Späť na reporty 2019