SPORT LAND NÖ women´s tour 2019



                                                                                          "Aj tá najťažšia hodina v živote má len 60 minút.“

                                                                                                                                        /Sofokles/



"Musíš mít buď výsledky, nebo výmluvy", opakovala som si neustále. Od minulého roka sa v mojom živote veľa vecí zmenilo, ale odhodlanie som si našťastie stále držala na  bojaschopnej úrovni.   A tak síce zimná príprava nebola taká ako som si pôvodne predstavovala,  labka sa po zranení z Tábora nie a nie zahojiť a nová práca mi v určitom zmysle opäť obrátila život trošku naruby, snažila som sa brať všetko také aké je a zbytočne nefňukať.

A tak som síce na skialpoch nestála ani jediný krát,  po neskonale poctivo strávených hodinách v posilke (keby trénerka vedela :-D) a s niekoľkými stovkami prevažne po nociach najazdených kilometrov som sa podujala započať cestnú sezónu. Bobríka odvahy by som si zaslúžila :-D. Na prvom slovenskom pohári sa mi nejako zázračne podarilo očariť nového ženského repre trénera natoľko, že ma nominoval na  poslednú chvíľu na nie úplne plánované 3-dňové preteky do Rakúska.

Cestu tam som strávila takmer nonstop zavesená na firemnom mobile.  História sa opakuje, raz darmo, len názov firmy sa zmenil. Síce som trochu dúfala, že po už aj tak poriadne pernom týždni bude v piatok viacej kľudu, opak bol pravdou.

„Mici, zarobila som ti práve na kávu, aj s koláčikom“, hovorím Marianne počas doťahovania posledných detailov. Následne sme vystúpili na rakúskej hrude a zábava sa mohla začať.

Napriek pôvodne nepriaznivej predpovedi počasia našťastie nepršalo a tak sme sa z hotela mohli presunúť na miesto štartu už na bikoch. Pršať síce nepršalo, momentálnych len niekoľko stupňov nad nulou aj tak nebolo dôvodom na oslavu, takže sme prvé metre prešli s dobre primrznutými úsmevmi na tvári.

Prvý deň sa niesol v znamení krúženia na miniatúrnom okruhu, kde sme celkovo mali nazbierať vtipných 38 km. Mala som síce chvíľu v rukách štartovnú listinu, nebola istá do čoho to vôbec ideme a keď som ešte k tomu  uzrela toľko ospevovanú trať na ktorej sme sa mali obháňať, nevedela som či sa mám smiať alebo začať roniť krokodílie slzy aj za svoje milované Zerá. Rozbitá panelová cesta ako sa patrí, čo meter to náraz, uprostred škára široká dosť akurát na to aby som tam zalomila koleso a o prekonávaní šikán na tomto architektonickom skvoste už ani nehovoriac.

Po miernej dileme čo si do toho počasia obliecť sme sa nakoniec predsalen nalinkovali na čiaru medzi ostatné účastníčky zájazdu a čakali na vyslobodzujúci pokyn usporiadateľov k štartu.  Keď sme sa konečne pohli, okamžite som sa začala prebíjať dopredu, aby som po každej zákrute nemusela dobiehať  špicu. Okrem toho taktika bola napevno stanovená a zozadu som len ťažko mohla vyjsť v ústrety trénerovym plánom. Prešli sme ani nie 1200 metrov, keď práve v momente keď som nanominovala svoju osobu dopredu to od stredu drblo a to takým štýlom, že cez celú cestu predo mnou ostala ležať dievčina.

V tej rýchlosti som mala čas na reakciu asi tak 0,0 sekundy, takže jediné čo som vedela spraviť bolo pridvihnutie predného kolesa a vyhnutie sa oblasti jej tváre. Prešla som ju chúďa bikom  skrz naskrz a potom padla tiež, ale na rozdiel od nej do poľa, takže sa mi v podstate nič nestalo. Vlastne vôbec nič :-D. V prvom momente som sa zdvihla, vytriasla z dresu trávu, zdvihla bike a chcela hneď pokračovať, ale kočka dosť kričala od bolesti a nedvíhala sa, tak som jej aspoň nohy vybrala z kolesa, do ktorého ju ostatné padajúce slečny doslova zapresovali, potom násilím vytrhla na svojom biku reťaz spod skrivenej poistky, naskočila ako sa na krosára patrí a v miernom šoku pokračovala ďalej sama.

12 km som si dávala časovku jednotlivcov, keďže som síce dobiehala nejaké dievčiny, no väčšina z nich sa nesnažila ísť za mnou ani v háku, takže nebolo vôbec s kým spájať sily. Okruh bol veľmi krátky a tak ma zanedlho balík dobehol. Na výsledok to už so stratou kola veľmi nebolo, tak som aspoň kus doladila pozičnú jazdu a oklepala sa tak zo strachu z ďalšieho pádu a rešpektu voči spolubojovníčkam. Pochytala som cvične niekoľko nástupov a potom už len slušne vzadu v rámci možností a slušnosti preliezla za čiaru.

Dosť dlho sme po dojazde čakali na vyhlasovanie výsledkov a prezentáciu tímov, až dievčatám ostala zima, takže som na hotel na biku zamierila sama. Bála som sa nechať po takých prepleskoch nohy bez poriadneho vytočenia, a tak som síce chvíľami zatínala zúbky od lenivosti plaziť sa proti vetru nie až tak príjemný stúpaním, poslušne som sa dopravila až pred vytúženú rezidenciu.

A že stála za to. Hotel v síce dosť gýčovom ale určite honosne prešvihnutom štýle, čo sa výberu nábytku týka, tak aj výzdoby. Čistý Grand Hotel Vígľaš, možno aj trošku viac :-D, v každom prípade som nemala pocit že tam práve zapadám. Od ohromne „ochotného“ recepčného som sa nedozvedela zhola nič, a tak som si v jeho knihe sama vypátrala číslo izby, a s jeho požehnaním v štýle „skúste, snáď to bude ona“ sa vybrala hľadať svoju kajutu. Po večeri, širokospektrálnom teste Exclusive proteínových tyčiniek a siahodlhej debate všeho druhu s Betkou sme sa pobrali zbierať energiu na pokračovanie nášho zážitkova.

Keďže na takmer celý víkend pôvodne predpovedali dážď a zimu, vždy som len tak opatrne jedným očkom nazrela z okna čo nás tam čaká  a deň odo dňa bola viac než vďačná že „len“ mrzneme. A to doslova. „Hlavneže mám v cestovnej taške rovno dvoje celoprstových rukavíc“ oznamujem kolegyniam počas presunu na štart, ako mi ruky o rajdy primŕzali. Taktika oproti prvému dňu ostala nezmenená. Peťa ide na biely dres, Terka s Betkou na body, a my ostatné máme v predu riešiť pokusy o únik.

Síce sme sa celkom slušne rozjazdili, na môj vkus to bolo ako vždy málo. Počas úvodných metrov som bola tak mimo, že som ako keby sledovala samú seba odniekadiaľ zhora. Jazdili sme čiastočne to isté ako prvý deň, len nám o ešte o pár šikán po normálnej ceste prilepšili. Prvých 25 km som v balíku neskutočne trpela, nohám sa nechcelo nikam, a síce som počula trénera pár krát pri prejazde kričať aby sme šli dopredu, ledva som sa držala niekde v strede skupiny. Ako obyčajne, potom ako keby uťalo,  zrazu vymenená Tánička konečne mohla dačo riešiť. Od toho momentu som sa snažila nastriedačku nominovať dopredu, magneticky sa lepiť  na zadné kolesá utekajúcich kusov, potom na moment predýchavať blížiaci sa infarkt a naspäť dopredu. Ako keď testujete kam až telo a myseľ dokážu zájsť. Síce som si uvedomovala, že každý šprint môže byť posledný, bavilo ma to a ako obyčajne som sa v záujme tímu vedela zlikvidovať podstatne viac než keby idem sama na seba. Časom som už ako tak vycítila kedy sa k niečomu zberá, prsty na páčky a vlastne sa mi asi ani nestalo, že by ma striasli keď som si to za niekým namierila.  Potom ten  nie úplne nadšený pohľad späť, spomalenie  a o chvíľu znova to isté.

Niekoľkokrát sa to výrazne nakoplo, hlavne keď si nastupovali do zákrut, až ani neviem kedy sa balík roztrhal. Na obzeranie dozadu totiž nebol veľmi čas. Ako sa blížil záver, pokusy o únik, a tým rozhodnutie etapy, sa stupňovali. Záverečné kilometre som sa skoro nonstop vetrala vpredu, až práve v momente keď som si šla trochu oraziť, sa kočky zdvihli a 3 ušli. Ja som ich aj videla, ale v tej chvíli som sa psychicky nezmohla už na nič, poľutovania hodný stav. Ten som si po pár sekundách ale chtiac nechtiac predsalen rozmyslela, pozbierala v sebe zvyšok masochizmu,  nahlas si hovorím „kašľať na to“ :-D, vystúpila z háku a davaj het. Zrak zamierený na posledné zadné koleso,  ani neviem kde sa vo mne ešte toľko energie zobralo. Dala som do toho úplne všetko, potom ma vystriedala Terka, až sa to celé opäť rozbehlo a my sme sa na utečenkyne dotiahli.

Na moment som myslela, že už ani nohami nepretočím a do cieľa idem sama, ale za mnou boli už len sprievodné autá, tak som si to ešte predsalen so zaťatými zúbkami doskočila. Pred záverečným špurtom som si už ale z balíka nadobro vystúpila. Jednak som tam na špurt nebola, jednak som bola viac mŕtva než živá a nechcela som nedajbože dákej z našich blokovať v zákrutách ideálnu stopu. Ja som si svoje splnila a tak som sa plná spokojnosti a laktátu už len tak ušami odrážala k tímovému autu. Po vyjazdení sa naspäť na hotel s Marianou, fajnom vlastnoručnom obede a niekoľkohodinovej debate s kočkami na izbe nás čakala večera s usporiadateľmi. Potom sme po krátkej tímovej porade zapadli naspäť na ubytko.

Posledný deň nás privítal priam epickou zimou. Ranné 3 stupne nám poriadne skrivili úsmevy na tvárach. A keď sme videli trať, nijako nám to na nálade nepridalo. Ale bolo pravdou, že aspoň panelku takmer po celej trati vystriedala normálna cesta. Síce chvíľami takmer už fakt poľná, stále to bolo lepšie než poskakovať z kameňa na kameň. Akurát taký ten silový krátky kopec, presne taký ktorý ja nemusím, tak ten tam už fakt nemuseli dávať :-D. Po 2 etapách s vedomím kde sa to bude mať deliť ma to nijako nenadchýnalo. Taktika bola daná, karty rozdané, čas pobiť sa o výsledky.

Na prvú prémiu sme mali dotiahnuť Peťu dopredu a pomôcť jej do špurtu. Úprimne, keď sme sa po tom ako nás nechali 25 minút čakať v tej zime na štarte konečne pohli (chýbala sanitka), som si nevedela ani predstaviť ako chcem prvé kolo preliezť, nieto ešte tiahnuť kamkoľvek smerom dopredu. Hlavne keď mi už po pár metroch zmrzli oba palce na rukách. Ale čuduj sa svete, sila vôle je nekonečná.  V prvom kole som kopec len tak tak preliezla, v druhom som sa zaťala a povedala si že špurtujem až hore, ani za nič sa skôr neposadím. Tak aj bolo, nielenže som to vyšla na celkom dobrej pozícii, ešte so smrťou na jazyku som si to razila dopredu a spolu s Peťou sme si to smerovali k akej takej východiskovej pozícii. Pred prémiou to prebrala Betka a tak sa prvý cieľ podarilo splniť.

Teraz nám už neostávalo iné, než sa jej snažiť ten biely dres postrážiť. Takže keď sa to neskôr rozdelilo, 2 naše boli v úniku, zatiaľ čo Poľka s bielym dresom v našej skupine, nebolo u nás tej čo by navyše pretočila nohami. Fitnessky si to však nechceli nechať, a najprv sa snažili utiecť, čo sme zakaždým vychytali. Nakoniec sa naskladali dopredu, až sme sa priblížili k prvej skupine, na čo biela nastúpila a ostatné sa nám nastavali do cesty aby sme ju nemohli nasledovať. Aj tak sa nám však podarilo doraziť spolu s Peťou tých pár metrov naspäť do  1. skupiny. Na chvíľu sa to preklopilo  k predošlému dňu. Zopár prenasledovaných únikov, akurát čo som dobre nakúpila, keď to v kopci zase nakopli. V tej chvíli som mala z nôh už také rešeto, že som skoro hore ani nevyšla, nieto ešte v 1. skupine, a tak sme ostali v dosť nezávidenia hodnej pozícii. Poľka s bielym dresom bola v skupine kúsok pred nami, a my sme sa síce veľmi snažili dotiahnuť za ňou, nebolo to už v našich silách.

Do cieľa sme doputovali teda možno nie až tak úplne spokojné s etapovým výsledkom, v každom prípade sme dali do toho všetko čo sa dalo, a tým pádom nás nemalo čo mrzieť. Pretekové kilometre kvalitné, vtipných zážitkov na rozdávanie, špurtíky vyšperkované naparádu a ani sme nezmokli!
Sveta žiť :-)

Grácia, teš sa, už ideme :-D









Späť na reporty 2019