Späť na reporty 2014
Video z pretekov
Oficiálna stránka pretekov
                                                
       
                                                               
    Tour de Volcano 2015



03.07.2015, 20:50 Dedestapolcsany


„Winners are not people who never fail, but people who never quit.“

Po 4 hodinách strávených v aute spestrených kolónami za dopravnou nehodou pečená varená 20:50 konečne zastavujem pred drahého domom. Chvíľu oklepávam infarktové stavy, potom sa plazím von, no na polceste ma zastaví jeho otec a po preslove, z ktorého som fakticky nič nemala, mi zamáva pred očami známymi  kľúčami s dodatkom „Gábor bicyklik“ :-D. No reku fasa :-D. Tak ja tu nasadzujem vlastný život aby som mohla byť s ním a on sa išiel voziť :-D. Ale čo narobím, vyložila som z auta čo som im priniesla a pobrala sa o niekoľko domov ďalej zabývať sa. Chvíľu som sledovala ako jeho umelecky nadaný brat vyrába formu na sochu a potom som slimačím tempom vykladala svoje veci.

Po 20 minútach (už som prestávala dúfať :-D ) sa sám veľavážený Gábor Fejes podujal podporiť ma svojou prítomnosťou, no koľká to česť :-D. Namiesto objatia zavelil uvariť cestoviny a zmizol na ďalšiu hodinu domov :-D. Zo všetkých ilúzií o vzťahu som už vyrástla, začínam si zvykať :-D.  Po večeri 2 hodiny sledoval na youtube motorky a ja som zatiaľ vyrábala cesnakovo-zázvorové zázraky . Ako sa hovorí, zúfalé časy si vyžadujú zúfalé činy, možno toto bude odpoveď na moje už asi chronické prechladnutia  :-D.

Okolo pol jednej sme si nakoniec konečne ľahli spať, aby sme do ďalšieho dňa mali dostatok síl, plány boli veľké :-D. 09:00 budíček, raňajky, kúsok filmu, 4 hodiny Monopoly, upiecť koláčik, spakovať koláčik :-D, upiecť ryžový nákyp na pretek a nachystať veškerú techniku, nech sa ráno nezdržiavame. Do poslednej chvíle som so štartom váhala, cez týždeň boli tréningy skôr utrpenie než radosť, ale po telefonáte tímového bossa v sobotu ráno som sa rýchlo uistila v tom, že pretek predsalen bude :-D. Razom tak celá situácia nabrala nový rozmer a ja som sa len v duchu modlila aby mi do rána nebolo horšie. Domestik, mechaničák, plná podpora, taká ponuka sa len tak neodmieta :- ). Dosť necitlivo som teda 05:30 ráno s Gabim zatriasla, aby sme mohli 06:15 vyraziť. Cestou sme sa celkom statočne bavili na radách z rádia ako sa chrániť pred teplom, a teda nevychádzať z domu, čoho sme sa s ohľadom na štart takmer na pravé poludnie ťažko mohli držať :-D.

Po príchode ma so širokým úsmevom čakala pred vchodom na registráciu moja vlajková loď, teda Bujo, a vysvetlil mi ako asi budeme počas preteku fungovať. Ja, inak tvrdohlavý tvor, som sa podujala výnimočne sklopiť ušká a robiť čo mi povedia. Vybavili sme teda registráciu a pobrali sa naspäť k autu.  Gábor mi zložil bike a potom ma až do štartu viacmenej ignoroval a debatoval so svojimi maďarskými kamarátmi. Tiež som si už zvykla :-D.

Keďže ostávalo neúrekom času, mala som popri chystaní vecí dostatok priestoru na maximálne znervóznenie :-D. A to som sa akurát pred majstrákmi radovala, že sa konečne pred štartom nenervujem. Teraz sa však situácia trošku otočila,  a cítila som na svojich pleciach dosť značnú dávku zodpovednosti - nič nepokaziť :-D. 10:30 som teda Gábora vypoklonkovala na poradu mechanických vozidiel s heslom „bez nálepky sa nevracaj“ a šla trochu prevetrať motory. Nakoľko bolo prihlásených nehorázne veľa ľudí, a nechcela som sa predierať až po Brezno balíkom dopredu tak ako minulý rok, rozhodla som sa neukrývať pred slnkom a postavila sa už 15 minút pred štartom skoro úplne dopredu pri čiaru. Komentátor podujatia Roman Barényi vtipmi nešetril, úplne najviac zabil komentom: „Neviem, či je vypísaná aj kategória nad 100 kg, vidím tu takých viacero, ak prelezú tieto kopce bude to zázrak“ :-D . Ako zasmiať som sa zasmiala, ale je to asi jediný človek ktorý si to môže dovoliť takto povedať a nevyfasovať  zopár výchovných :-D.

5 minút do štartu.

Pootvárala som energetické tyčinky, ktoré boli už roztopené na kašu a potom už len čakala na nevyhnutné.

Konečne sme odštartovali, až po ostrý štart sa šlo úplne pomaly, minulý rok to boli iné dostihy :-D. Viezli sme sa teda celkom pohodovým tempom, chvíľami až neskutočne pomaly, ale vždy lepšie takto ako rovno  na plné oné, poniektorí jedinci potom nevedia čo by so sebou zrobili :-D. Ani po ostrom štarte tempo nebolo nijako vražedné a v podstate až do Brezna som si šla pohodu. Minuloročné ambície trepať sa na špicu som nechala doma, to som bola už v Podbrezovej na kašu :-D.  Z času na čas balík náhle zbrzdil, na čo za nami idúci borci nadšene pokrikovali, skoro ako na futbale :-D.

Nad Breznom sa balík začal naťahovať a  trhať. Prebojovávala som sa teda postupne čo najviac dopredu a bavila sa v duchu na tom, ako som tu minulý rok umierala na hrubej, to bol tiež rozum :-D. Nebol to môj prvý ročník, no aj tak som sa trochu domýlila a zabudla, že toto stúpanie nie je ešte to dramatické hore nad Balogom, a celkom milo ma prekvapil nasledujúci zjazd. Aj keď milo ako milo :-D. No nebol nijako veľmi náročný, tak som sa prebila a už s Bujom sme si to razili naspäť do prvej skupiny.  Niekedy v tej dobe som si uvedomila, že som nechala v aute rukavice, keďže sa mi potiace ruky skĺzavali po rajdách dole, ešteže mám taký grip :-D. V tom istom momente ma neskutočne rozboleli palce na nohách, taký stav som už mala, ale po 200 km na TatryTour, nie po dákych 50 km nad Breznom :-D. Prsty v jednom ohni,  neskutočne otravná bolesť, ktorá mi robila verného spoločníka až do cieľa.

Na rozjímanie však nebol čas, blížilo sa nevyhnutné, môj najviac obľúbený ani neviem koľko kilometrový kopček, kde som minulého roku neskutočne trpela.  Ale čo bolo bolo, dnes ma nečakal ani kyslíkový dlh, ani kŕče, dokonca som si v pohode sedela na  pozadí, čo som si onen rok zo silových dôvodov vôbec nemohla dovoliť. Dobre, nebola to dovolenka, ale celý kopec som si vyšla viac-menej v pohode jedným tempom. Ešte niekde v 1. tretine som registrovala prvú skupinu.  Celý výšlap som nerobila iné, len kontrolovala labky, dýchanie a hypnotizovala Bujovo zadné koleso, aby som nemusela  pozerať kam ešte ideme :-D.  Celkovo mi celý pretek prišiel skôr ako plnenie si domácej úlohy, hlavne čo najmenej chýb :-D.
Na konci stúpania som ešte stihla zaregistrovať, že sa Gábor prebil na aute až k nám, a potom už nasledoval zjazd.

Zjazd, no, skôr dosť fatálna tragédia :-D. Tak dobre ako sme vyšli kopec, tak sme kvôli mne rad za radom vyletovali zo skupiny kvôli môjmu katastrofálnemu zjazdárskemu umeniu. Kým som nemyslela na to, že bude prudšia zákruta, tak som šla ešte cca v pohode, ale akonáhle som začala nad tým uvažovať, koniec :-D. Parádne som sa za seba hanbila, a hlavne hnevala, lebo kvôli mne si Bujo proti vetru schuti potiahol, keďže v počiatkoch mu v skupine vôbec nikto nestriedal. Pred druhou horskou prémiou sme začali dobiehať celkom početný balík pred nami, k časti ktorého sme sa nakoniec pripojili a šli viacmenej až do cieľa.

Tohoročný tréning a hlavne odjazdené kopce sa vyplatili, najväčší problém som mala nevyletieť zo skupiny v zjazde, stúpania ma až tak netrápili, čo však neznamená, že to bolo zadarmo :-D. No nebolo :-D. Hlavne ku koncu posledných 30 km mi z toho tepla už tak šibalo, že som nemyslela na iné, len ako veľmi chcem zastaviť a hodiť sa niekam do chládku. Ale to by som potom asi ťažko vysvetľovala, tak som sa držala faktu, že čím rýchlejšie pôjdeme, tým skôr sa to celé skončí a to ma držalo vo švungu :-D. Vypila som asi 5  fliaš vody a pravidelne dopĺňala energiu, čo bolo  niekedy väčšie utrpenie ako samotný pretek :-D. Sladké roztečené tyčinky, do toho ešte sladšie géliky, radosť športovať :-D.

Ku koncu sa skupina čiastočne riedila, ale s ohľadom na fakt že ani v háku to nebola pohoda som si živo vedela predstaviť ako sa asi cítia tí vpredu,  minulý rok som si toho potiahla až až. Celkom ma potešilo, že do cieľa ostávalo už len 10 km, aj keď som vedela, že ten najnechutnejší úsek máme ešte len pred sebou. Neviem, koho vôbec napadlo na takomto kopci natiahnuť cestu, ale bola tam :-D. Dáko som sa teda vyštverala najhoršou časťou, v krátkom zjazde sa trochu napila a potom sa mi podarilo na začiatku zvyšku stúpania čarovne si zhodiť reťaz :-D. Gábor vyskočil z auta ako pravý superhrdina, asi prvý krát v živote som ho videla fakt sa ponáhľať :-D, ale rýchlo som ho zarazila a možno až nie veľmi pekne poslala naspäť do auta :-D. Mala som toho už dobre plné zuby všetkého, ale ani on nie je na mňa vždy medový, tiež si môže zvykať :-D.

Nahodila som teda ručne stručne reťaz spátky a dorazila ten zvyšok. Hore na ceste nakreslená smrtka, čo som si oproti minulému roku zobrala podstatne viacej k srdcu a slušne pribrzdila :-D. Až tak, že chudák Bujo skoro po mne vyhlásil pátranie :-D. Asi toľko som z tých jeho pohľadov naspäť pochopila, teda hlavne že ho to so mnou neskutočne baví  :-D. Prebili sme sa teda rozbitou cestou k poslednému nespevnenému úseku -cyklokrosovej vložke, alebo ako by som to nazvala. Akurát mi hovoril, že ide strmý úsek, nech si to zhodím na najľahší, keď som za sebou začula auto. No čo za chumaja sa to tu trepe na aute, hovorím, otočím sa a to Gábor :-D. Ako dobrá kravina, uznávam, ale na porade im asi veľmi nerozumel a na jeho obranu musím povedať, že slečna policajtka, čo mala dopravu odkláňať, ho poslala rovno za nami. No čo, chybička se vloudí :-D. Odklonil ho teda Bujo  a my sme si razili posledné metre za čiaru. Ja som ešte stihla vletieť na neprehľadnom úseku do poriadnej jamy (osmička na prednom ako vyšitá, mechanik bude mať radosť zo mňa zase :-D ), ale našťastie bez defektu tentokrát. 

Dobre to začalo, dobre to aj skončilo, prvé miesto doma :-). Trochu ma mrzelo, že niekoľkoročná obhajkyňa víťazstva chýbala, mohlo to byť celkom zaujímavé, ale tak nemusím sa na smrť vytrápiť každý jeden závod, aj to je pravda :-D. 

V každom prípade je to úspech nie môj, ale celého tímu ľudí, ktorí sa oň zaslúžili, a teda všetkým touto cestou ďakujem za pomoc. Darmo, taký profesionálny širokospektrálny servis sa len tak nevidí :-). Hlavne Gábor taký pomalý pojazd v kopcoch asi ešte nevidel, jeho znudená póza v aute hovorí za všetko :-D.

AMEN







Späť na reporty 2015