Tour of Uppsala 2018



                                                                                    „Když jsme začínali, trenér říkal, že budeme vítězové.
                                                                                                   Říkal jsem si, že jenom blábolí.
                                                                                            Nesnášel jsem vás. Vubec se mi nechtělo hrát.
                                                                                                                  Ale pak se z nás stal tím.
                                                                                                                       Něco jsme ukázali.
                                                                                                             Trenér má pravdu, jsme jiní. 
                                                                                                            Teď už nejsme nuly, chápete? 
                                                                                             Teď už stačí jenom jít na hřiště a všem to ukázat.

                                                                                                                                     Co vy na to?“


„I will leave my light on“ doznieva z rádia Jason Walker zatiaľ čo narýchlo parkujem v Šahách pri pošte. Úplne takto som si to nepredstavovala, ale freestyle sa postupom času stal mojim druhým menom a tak s nezlomným úsmevom za polobehu letím do dverí, slečne s krásnym maďarským prízvukom lovím potrebné eurá a potom už suverénnym behom mierim naspäť k autu. Na pumpe v polospánku 3 krát kontrolujem či naozaj držím pištoľ s naftou a potom čakám príchod mojej spolubojovníčky Lívie. Ono napratať do 1 auta 6 báb aj s bikami zbalenými v krabiciach sa ukázalo byť trošku problémom, a tak sme sa do Budapešti hnali rovno z 3  smerov. Autá sme zaparkovali na rezervovanom parkovisku, preložili veci do dodávky a čoskoro sa už ovešané batožinou plazili do odletovej haly.

Práve v momente, keď som si naivne myslela, že nič horšie než celý deň strávený v aute, nočné balenie a následné 4 hodiny spánku sa mi stať nemôže, Livka mi oznámila, že zvyšok tímu sa dostal do dopravnej zápchy roka, takže aj napriek všetkým časovým rezervám to viac nestíhajú než naopak. Najbližšiu hodinu a pol neprajem zažiť nikomu :-D. Nejako mi to celé hlava nebrala, a sedieť v lietadle 10 minút pred odletom keď 2/3 účastníkov „zájazdu“ sa v ňom ešte nenachádzali, no hrôza. Nakoniec síce v sekunde dvanástej, ale predsalen vkráčali na palubu. Zato ja som sa aj tak ešte dobrú hodinu kŕčovito pozerala na Polar kvôli kontrole času.

Z jedného stresu som sa ale plynulo preniesla do úplne iného. V poslednej dobe mám celkom problém s uzavretými priestormi. Vlastne v poslednej dobe mám problém asi so všetkým. Vedela som si predstaviť aj príjemnejšie veci než sa na 2 hodiny zavrieť do 737-čky. Ale čo nevyriešil Guajacuran, dali naporiadok spolusediaci a pri takomto vtipnom rozhovore by som tam kľudne strávila aj celý deň :-). 

Švédsko nás privítalo krásnym slnečným teplým počasím. Stále trošku neveriac že sa to všetko nakoniec stihlo som vykročila už pomaly v bdelej kóme na severskú hrudu. Tešila som sa na moment, keď sa konečne vyvalím na posteľ a dobehnem tú tragikomédiu ktorú som „naspala“ uplynulú noc. Náš deň plný výsmechu od toho Hore sa však ešte nekončil, a tak som sa skoro už ani nečudovala keď sme ďalších 5 hodín strávili čakaním na letisku, keďže na nás organizátor očividne zabudol. Keď sme sa konečne dotrepali na hotel, po rýchlej večeri nás čakalo ešte skladanie bicyklov. Pravdaže, keď som ho pred polnocou mohla baliť, čo by som ho pred polnocou aj neskladala :-D. To som sa na tom už musela fakticky smiať. Do postele som nakoniec padla tak unavená, že mi už ani nevadil tréner spiaci kvôli úsporným opatreniam 20 centi vedľa, jednoducho total log off.

Ráno sme sa po raňajkách už v podstatne lepšej nálade pobrali na 1. pol etapu do centra Uppsaly. Počasie nám stále prialo, trať bola tiež až na jednu šotolinovú pasáž celkom prijateľná, a tak som sa po rozjazdení s kľudom Angličana pobrala nahotuvať posledné veci na štart. Bez valcov sa rozjazďovalo trošku horšie, ale ledva som do tej krabice pobalila bike a náhradné kolesá, valce som si už fakt nevedela predstaviť. Pred rampu som sa stavala s miernymi obavami, keďže som kvôli zubu čo ma trápil celú gráciu dobrala len deň pred odjazdom antibiotiká, takže celý týždeň som jazdila len vytrvalostné tréningy pri nízkych tepoch. S napätím som teda očakávala kam až ma moje srdiečko pustí.

Na rampe som mala kvôli vynechaným štartovým miestam  2 minúty času, tak som ešte zbežne kontrolovala bike, pričom som zistila že mám otvorené oba rýchloupináky. V noci som kolesá nahodila len tak, aby som sa mi ľahšie montovali riadítka a potom som na to zabudla. So smiechom a hláškou že tie 2 minúty padli vhod som to napravila. Potom sa rozhodca chytil, dával jeden vtip za druhým, končiac „30 seconds...to Mars“ :-D, a potom to prišlo. Motorkár predo mnou odbočil tak rýchlo, že kým som sa rozbehla a pozrela konečne pred seba, neskutočným omylom som prešla odbočku doprava. Chybu som si uvedomila rýchlo, ale aj tak ma to muselo stáť dobrých 15 sekúnd.

„Tak toto nevymyšlíš“ povedala som sama pre seba so smiechom a potom to už rvala na hranici možností. Nie som človek ktorý by sa dal niečím takýmto rozhodiť, ja som zvyknutá že veci v živote nejdú hladko, ale pravdaže ma to ohromne štvalo, lebo inak sa mi šlo výborne. Dokonca aj to srdiečko ráčilo biť podľa očakávaní.

Nuž, ale žiť sa dá len smerom dopredu, tak som to zo seba oklepala, počkala na kočky a pobrali sme sa na rýchly obed na hotel. Po vybavení pracovných záležitostí a krátkom oddychu sme hotuvali všetko potrebné na štart podvečernej etapy. Rozhodli sme sa ísť na to pekne tímovo, taktika bola stanovená jednoznačne. Záver je pre špurtéra, takže sa ide na Betku. Pre mňa, čo som nikdy žiadny tím nemala celkom výzva, ale tešila som sa. Ohľadne výkonnosti konkurencie sme sa mohli pred štartom len dohadovať, ale verili sme, že zase až také majsterky sveta sa z nich nevykľujú.

Teda, opak bol pravdou. Po 2 veľmi nervóznych mini neutrálnych kolách  nám dalo vedúce vozidlo konečne zelenú a úprimne, čakala som veľa vecí, ale to čo sa dialo po štarte ani v najhorších obavách. Celá Grácia môže ísť do kelu, zlatá to Grácia :-D, tak neskutočne to napálili, ako keby ich vystrelili zo zbrane. V momente šrot, po technicky parádne náročnej trati. Samá šikana, cyklochodníky, úzke lesné cesty, obrubníky a nonstop nonstop šrot. Ako som tam v šoku v tom vláčiku doslova visela zakusnutá za riadítka, tepy v nebi, nemala som skoro poňatia ani kde je líderka ani ostatné baby, len som si hovorila že to musím vydržať, raz ich to predsa musí prestať baviť. Trvalo im to ale dobrých 40 minút, keď som prvý krát konečne mohla trošku predýchať infarkt a tiež sa zamyslieť nad vzniknutou situáciou. V predu bolo odídených asi 10 pretekárok, v našej skupine sa slovenské družstvo skresalo na polovicu, a za nami nadohľad nikto.

Tréner síce večer hovoril, že keď videl to tempo tak len dúfal že z nás žiadnu nenapadne snažiť sa doskočiť tie ujdené kusy, ale úprimne mňa to napadlo :-D. No na špici som rýchlo pochopila, že veľká ochota spolupracovať nie je, Slovenky sme sa tam tiež veľmi nemali aké naskladať a sama to neutiahnem. Takže dopredu som sa v pravidelných intervaloch trepala len vtedy, keď balík takpovediac „zastavil“, nech ich kus rozbehnem a nemáme takú stratu. Ruskám som sa očividne páčila, keďže vždy pri mojom príchode skupinovo zahlásili „aaa, Slovakia“, a keď som chcela skončiť tak mi väčšinou nastúpili. Po pár zlých skúsenostiach som sa pred ďalším ťahaním radšej najprv prežehnala. Rovnako sa mi dostávalo vpredu cti zachytávať ich nástupy, čo bolelo nemenej. Našťastie sa mi šlo naozaj dobre, aj som sa bez problémov pohybovala v balíku, radosť jazdiť.

Vždy keď sa niečo dialo, jedným očkom som cez plece sledovala čo sa deje vzadu, či sme všetky. Pekne sme si s babami navzájom pomáhali v slabých chvíľkach naspäť do balíka, páčilo sa mi to :-). Kaziť sa to začalo až 3 kolá pred cieľom, keď som v pravom stehne začínala cítiť náznaky kŕčov. V predposlednom kole som už mala všetkého fakticky dosť, ale balík zastal, tak som sa nanominovala zase dopredu a pravdaže súdružky mi z toho nastúpili, do konca kola som mala problém to rozdýchať. Vlastne pred cieľom som už bola vonku z balíka, a Boh mi je svedkom zvesila by som nohy, keby nemám na zadnom kolese Betku. Ani neviem odkiaľ som nabrala silu dotočiť to naplno po zjazd, kde bola možnosť doskočenia a veru sme sa svorne nanominovali naspäť. Natotálku ma vyplo až v stúpaní pár km pred cieľom, tak som vykŕčovala že som skoro neodbočila :-D.

Dávno som nešla do cieľa tak mŕtva a spokojná zároveň :-). Živo si pamätám ako som sedela v kufri auta, sledovala západ slnka a počúvala Vŕby od Desmodu. Balzam na dušu. K tomu ešte jedno úprimné objatie a všetka bolesť bola zahojená.

Pri večeri sme sa na tom všetkom strašne nasmiali. Aj na našich plánoch pred etapou a tiež na mojom úchope riadítok. Už po prológu si kočky zo mňa uťahovali, ale po etape to Lívia dotiahla do dokonalosti. „Keď sa Táňa držala za páky, bolo to ešte ok. Ale keď sa už aj ona držala dole, tak to sme vedeli že je to už fakticky v keli“ :-D. Čo už, zvyk je železná košeľa a čím viac jazdím kros tým mám väčší problém prenaučiť sa. Jesť chutilo asi málokomu, poriadne sme si to práskli, takže sme len nasilu do seba natlačili poživeň a pobrali sa regenerovať pred záverečnou etapou.

Ráno sme predštartovú poradu viacmenej vynechali, po tom čo sme videli deň predtým. Napchala som do seba raňajky, pripla číslo na čistý dres, pribalila dávku odhodlania a už sme sa aj šinuli v ústrety ďalšej dávke „milovaných“ kociek. Nikto z nás si poriadne nevedel predstaviť ako bude okruh vlastne vyzerať, darmo som do mapky pozerala. Keď sa blížila hodina štartu, všetky sme  sa napratali na pomyselnú čiaru a čakali na povely.
Namiesto štartového výstrelu nám však jeden z organizátorov oznámil, že budeme musieť chvíľu počkať. Z chvíle bolo nakoniec 1,5 hodiny, chýbalo im totiž 14 policajtov na zabezpečenie cesty. Istý čas to vyzeralo tak, že sa etapa zruší, prípadne skráti. Ani jedno z toho nebola pravda a tak sme sa 12:30 vybrali do najväčšieho tepla okúsiť ďalšiu variáciu švédskej divočiny.

Po štarte bolo tempo celkom vlažné, no napriek tomu sa podarilo niekoľkým babám v podstate bez dôvodu ľahnúť. Doskočila som si teda balík, no niekoľko km nato po krátkom stúpani ľahli na spomaľovačoch opäť. Keďže sa to v stúpaní celé natiahlo, trochu bolestivejšie som si doskočila skupinu. Už počas rozjazďovania pri v podstate nijakých tepoch ma výživne bodalo vpravo na hrudi. Najprv som to pripisovala zraneniu z minuloročného Femininu, ale bolesť to bola iná, a s dvíhajúcimi tepmi sa to zhoršovalo. Úprimne, po tom čo v poslednej dobe idú mladí cyklisti pod kytky ako na bežiacom páse, dosť ma to desilo, až som na okamih uvažovala aj nad zastavením. Potom som si však na to nejako zvykla, a ďalšie kolo som to pretrpela.

Tempo mi nevadilo, len tie zrýchľovačky mi po včerajšku fakticky nechutili, a v krátkych stúpaniach som zakaždým kŕčovala. Trápila som, sa trápila, až ani neviem ako na cca 40tom km som bola vonku. Ešte 90 do cieľa, na tom vetre, to je v keli vážení, prebleslo mi hlavou v prvej chvíli. O chvíľu prehučala popri mne Monika aj s niekoľkými kusmi, tak som sa jej „chytila“ a smerovali sme si to naspäť do balíka. Úprimne, bola som vtedy fyzicky v dosť poľutovania hodnom stave, tak si ani nie som istá, či sme sa tam na chvíľu ešte vrátili, alebo vyleteli nadobro :-D, v každom prípade viem že som sa dobrých 20 km oklepávala, kým som dokázala opäť naplno zapojiť sily.

Teda, naplno :-). Tempo mi nerobilo problém, ale keď som to začala príliš napaľovať, telo mi ukázalo krásny stredný prstík, srdcom počnúc. Po nejakej dobe okolo nás prešiel Erik, tak sme si zobrali po fľaše vody a keďže som si nemyslela že ho pred cieľom ešte uvidím, okamžite som začala uvažovať kde si idem zháňať ďalšiu. Z asi 9 slečien sme po veľmi krátkom čase striedali už len 4, a aj to sme sa pár krát od zvyšku už takmer odpojili, tak som sa drzo napratala k Bianchi autu, ktoré šlo za nami, a pýtala vodu od  šoféra. Ono, jeho slečna sa aj tak za nami vozila, tak som to brala za jeho povinnosť :-). Síce mi hovoril niečo štýlom, že mi musí šibať keď má aj šoférovať aj vodu mi dávať, ale reku starký nevymýšľaj a davaj het :-D. Aby nebol škodný ešte som mu zverenkyňu niekoľko krát aj do kopca potlačila, nech neodletí.

Nešli sme ani ľahko, ani totálny šrot, ale stále pekné tempo. A čuduj sa svete, ani po niekoľkých okruhoch sme na balík veľa nestrácali. Baby sa veľmi chceli dostať naspäť, čo ja nemôžem povedať. Oveľa viac mi vyhovovalo toto stále tempo, aj tak by som sa tam zase ohriala len po najbližšie stúpanie. No keď sme ich uvideli, nechcela som trhať partiu a tak Erikovi po  čase skoro oči vypadli, keď okolo neho po 60 km zániku preletel vláčik, a v ňom 2 slovenské devy.

„Čaute baby“ zašveholila som zvonivo, úsmev od ucha k uchu :-D. Ešte som sa nestihla poriadne ani vydýchať, už som bola zase takmer vonku. V cieli totiž čakala prémia, tempo sa teda nezdravo zvýšilo. Nejako som sa na kockách a v crossovej pasáži dotiahla a hneď aj zisťovala ktorá vyvolená chce moju vodu. S triezvym pohľadom na vec som tam aj tak nemala veľkú šancu dlho zotrvať, a keď sa prepadnem, vezmem si cestou  od Erika. Dala som teda Žofke svoju fľašu, počkala po najbližšie stúpanie a veru astala vista kočky, nohy ako keby už fakt ani moje neboli. Na rovine s vetrom v chrbte som pri rozhodcovi zamávala fľaškou, nabehol Erik, potom som sa stiahla na kraj, zmierená s osudom, nech prehučia okolo a ja to už nejako dojazdím.

Rozhodca však očividne nečítal moje myšlienky a zastavil kolónu. Páni moji.... Bolo mi blbé ostať tam, tak som v sebe zaprela všetko sväté a roztočila to na úctyhodnú kadenciu. Pridala ťažší, roztočila, pridala a roztočila. S jedným očkom na balíku som videla že sa slušnou rýchlosťou vraciam naspäť. Zase raz. Už to bolo vtipné :-D. Ale či som sa smiala či nie, v poslednom kole som tam opäť bola. Ku koncu som mala dokonca dosť energie pozerať sa po fešákoch čo obzerali okruh pred zajtrajšou etapou. „Lívia, pýtaj čísla“, snažila som sa zdvihnúť náladu v balíku pred jedným z posledných stúpaní, kde som pravdaže zase vyletela. A následne to sama doskočila, už ani kolónu nezastavovali, už si ma asi pamätali :-D. Pred posledným stúpaním som sa natrepala dopredu, takže som to tam aj previsela. Monika však nie, a keďže sme väčšinu dňa strávili spolu a sľúbili si že sa už počkáme, vystúpila som si z balíka, pribalila za seba kolegyňu a spoločne sme sa valili za čiaru zasľúbenú. Síce pár sekúnd strata, ale zase veľmi efektný príjazd. Ľudia skandovali, ešte som im stihla vysmiata zahučať naspäť, nech majú radosť :-).

„Baby, Štokholm volá“ zahlásila som ešte skôr než klesli tepy. Človek by vždy mal mať niečo na čo sa teší, a my sme si nejakú odmenu za toto utrpenie fakticky zaslúžili. A že sme si to s Monikou dnes dobre odmakali. Tešilo ma však že napriek všetkým neduhom som našla spôsob ako to dokončiť, dokonca s minimálnou stratou, a jeden musí uznať že vrátiť sa po 60 km naspäť do balíka, to je teda riadna frajerina.

Bola som ešte vrátiť fľašu a poďakovať sa môjmu Bianchi hrdinovi, ktorý bol zo všetkého nemenej nadšený. Išiel sa doslova roztopiť z faktu že sme mu dotiahli naspäť aj jeho dievčinu, ktorá to tým pádom dokončila a ešte v dobrom čase. Na takú úprimnú radosť sa nezabúda a  všetko sa ráta.

V sobotu ráno sme sa boli s dievčencami previezť. Potom sme sa rýchlosťou svetla dali cca dokopy a zdrhali na cestu zasľúbenú do hlavného mesta. Áno, možno deň pred ďalšími pretekmi to z hľadiska fyzickej regenerácie nebol až tak dobrý nápad, ale nikto nikoho nenútil niekam chodiť, samé sme sa rozhodli. A čo sa psychiky týka, tá to urgentne potrebovala. Niekoľko hodín v Štokholme, ešte krátka prechádzka po Uppsale  a večer som sa v tomto smere cítila ako znovuzrodená.

Keďže na výlet sme sem neprišli, v nedeľu sme sa všetky po hodinovej rozjazde posledný krát blížili ulicami k centru Uppsaly. Krúžiť 3 dni po tých istých stezkách bolo mierne povedané na hlavu, alebo skôr na psychiku. Utešovali sme sa však tým, že tentokrát to bude aspoň v protismere a tak sme sa bez zaváhania radili na štart vraj najťažšieho kritéria v Európe. Ono áno, málokde na kriťáku nastúpate 40 m na 2500 metroch.

Keďže som extrémista, nakopla som pedál pravdaže až na tretí pokus, a tak som do prvého zjazdu doslova vletela. 2 kolá som to doskakovala, kým som sa napchala do vyprofilovanej nádejnej skupinky s 3 ďalšími Slovenkami. Okruh bol vskutku nádherný. Po štarte krátka rovina, potom dorazový zjazd, skrášlený pravdaže aj našimi milovanými gigantickými kockami, krátka rovina, šikana na hranici možností, krátky silový kopec, ktorý sa po pár okruhoch až takých krátky nezdal, zjazd zo zámku po drevenom mostíku v ústrety ďalšej dávke mačacích hláv, rovina,  vracačka, rovina a cieľ. Ani neviem v ktorom okruhu sa to kúsok roztrhalo, a ostala som tam s jednou Fínkou, Healthmate slečnou, Líviou a Andreou. Pekne sme si striedali, špica mi väčšinou vyšla práve pod kopec, takže som tam poriadne trpela. Takéto krátke silové hnusárny nie sú nič podľa môjho gusta.

Strašne mi to pripomínalo cross, a cross mám rada, takže napriek tomu že to chvíľami dosť zabolelo ma to neskutočne bavilo, asi málokto okrem mňa chodil cez cieľ  s úsmevom :-). Posledný okruh som babám potiahla celý, aby mali šancu dotiahnuť sa, a keďže som už pod kopcom mala dobre nakúpené, dobojovala som to sama. Sama, ale spokojná, bola to pekná bodka za celým etapákom. Z ktorého si okrem svalovice a niekoľkonásobného úpalu odnášam nespočetné množstvo krásnych spomienok. Síce sme každá úplne iná, dokopy skvelá kombinácia. A síce domov neprinášame to, čo sme očakávali, prinášame niečo z môjho pohľadu oveľa cennejšie. Priateľstvo, tímového ducha a ohromnú chuť do ďalšieho boja.

Čo môže byť viac?












Späť na reporty 2018