TOUR OF UPPSALA 2019




                                                                                                        This song is, I hope,  going to save a lot of people.
                                                                                                                      Not just from like a bad day, but life.
                                                                                                And when you need to be picked up by that 3 minute song .
                                                                                                                    When you turn it on you feel like shit.
                                                                                                        And you turn it off and say no more I can do this,
                                                                                                           I´m gonna step outside and I´m gonna do me.
                                                                                                                          I don´t care what people think,
                                                                                                         I don´t care how many dislikes I get on youtube,
                                                                                              I don´t care how many people compare me to every single
                                                                                                   female in this street because we ´re both white and sing.
                                                                                                                                 I do this because I love it.
                                                                                                     And because this is what I feel like I was born to do.
                                                                                                                 And I feel like I was born to write music
                                                                                                                                         to heal the world.

                                                                                                                         I stare at my reflection in the mirror
                                                                                                                               Why am I doing this to myself,
                                                                                                                               Losing my mind on a tiny error
                                                                                                                          I nearly left the real me on the shelf.

                                                                                                                 Don't lose who you are, in the blur of the stars
                                                                                                                       Seeing is deceiving, dreaming is believing
                                                                                                                                        It's okay not to be okay...
                                                                                                                         Sometimes it's hard, to follow your heart
                                                                                                            Tears don't mean you're losing, everybody's bruising
                                                                                                                                       Just be true to who you are.

                                                                                                                                                       Yes, No egos
                                                                                                                                                        Fake shows
                                                                                                                                        Just go, and leave me alone
                                                                                                                                                   Real talk, real life
                                                                                                                                              Good love, good night

                                                                                                                                                         With a smile ...
                                                                                                                                                      That's my home.

Po veľmi ťažkom rozhodovaní som kvôli zdravotnému stavu a štipke zdravého rozumu prvý krát v živote vzdala preteky. Čakala som, že z toho budem viac rozčarovaná, ale vnútri som dobre vedela ako mi je mizerne a aká samovražda by bola v tom počasí a aktuálnom stave ísť sama 90 km. S ohľadom na ďalší blížiaci sa etapák som po odstúpení poslednej so mnou idúcej pretekárky v cieli zvesila hlavu a keď sa pýtali rozhodcovia, či je koniec, len som nemo prikývla a pobrala sa do auta schovať pred svetom.  Po pretekoch a urýchlenom presune na slovenskú stranu sveta som rovnako urýchlene prehádzala v Žiline veci do môjho Fordíka, odviezla Veroniku naspäť do Žiaru a potom sa podvečer namiesto do kukurice pobrala do Bystrice do nášho servisu. Stále sa mi točila hlava, nijako som sa nevedela oklepať z pocitu že ma každú chvíľu hodí o zem. Na plynový pedál som v tom tranze šliapala len veľmi opatrne. Skoro ako v počítačovej hre.

Môžem nášmu mechanikovi ruky bozkávať, že bol ochotný v nedeľu podvečer nabehnúť do servisu a namiesto zaslúženého odpočinku prepliesť moje nešťastné predné koleso. Po vybavení servisu ešte „rýchly“ nákup posledných chýbajúcich vecí v Tescu (slovom „rýchlo“ už v tej chvíli môj slovník nedisponoval) a potom z posledných síl veľmi opatrný presun na rodnú hrudu. Doma som po večeri expresne vybalila (chápte otočenie cestovnej tašky, vertical limit level 5) a hádzaním nepotrebných vecí za seba redukovala všetko nepotrebné k akútnemu prežitiu. Približne o polnoci som začala rozoberať bicykel (ako inak :-) ) ,ale veľmi rýchlo som sa zasekla už na začiatku pri snahe o vybratie sedlovky. Pol hodinu som tam s tým maturovala (google a youtube to istia), už som mala v ruke aj sekeru :-D, ale nakoniec som sa uspokojila s odmotovaním sedla aj so zámkom a problém bol „vyriešený“. Odteraz jazdím fixne :-D.

„Balím sa ako bezdomovec“ hovorím si sama pre seba počas zbierania posledných kusov oblečenia po zemi. S ukladaním som sa už ani nepaprala, jednoducho som to všetko narvala do tašiek a doslova k tomu biku do krabice prisypala. Potom na chvíľu zaujala horizontálnu polohu doslova tak ako som bola oblečená až do doby keď po necelých 3 hodinách nezazvonil budík.

„Dobré ráno, San Francisco“ myslím si počas plazenia sa k mobilom. Nejaké 2 minútky som si ešte veru posedela na kraji postele, porozjímala nad tým ako krásne som si ten život zase vyskladala, hodila do seba 2 croissanty,
narýchlo zaliala kávou a hor sa na dopoludnie v kancelárii. Podoťahovať prepravu riešenú počas Grácie, rozbabrať ďalšie 4 chuťovečky, na 4 krát sa na Forde štýlom rally dakar otočiť domov po nejaký  zabudnutý dokument  a potom  s 3 minútovou rezervou čakať pred domom na Livku.

Cestou do Bratislavy som už bola v takom stave, že som nevedela či ideme na letisko, preteky, do práce, na nákupy alebo pozrieť rodinu. Bola som však rada, že sa obe škatule s bikami zmestili do jedného auta, lebo som mohla v cca kľude riešiť robotu (teda nazvime to kľud  :-D ).Keď nás po presypaní do zväzovej dodávky vyložili na Schwechate, bol to už z mojej strany taký ten známy pocit odovzdanosti, ledva som vnímala zvuky a farby, ako po dobrej párty, alebo dobrej dávke :-D.

Cestu lietadlom nám „spríjemňovali“ výrazne podnapití Kysučania, celkom hanba , hlavne moslimovia sediaci predo mnou na VIP miestach z toho mali celkom show. Alebo skôr šok :-). „Majsterka sveta Slovenska“, ako ma drahý spolusediaci  celý čas oslovoval, bola po pristátí tak ohučaná, že sa odtiaľ porúčala polo-behom. V letiskovej hale ešte jedna povinná spoločná fotka (ako keby nestačila tá z lietadla ), dvojhodinová snaha prekonať klaustrofóbiu na zadných sedačkách v aute a následne tetris naživo pri ukladaní všetkých vecí do izieb tak, aby sme aj dvere zatvorili a pritom si mali kde ľahnúť. Keď som nakoniec pred polnocou zaľahla, nebolo mi treba veru žiadne tabletky na spanie, kóma ako vyšitá.


V utorok sme celé doobedie čakali kým sa umúdri počasie, čo mi však kvôli práci maximálne vyhovovalo. Vonku raz pršalo, potom snežilo, krúpy padali, slnko svietilo a takto stále dokola. Nakoniec sme to poobede napriek škaredým oblakom riskli a doslova s návratom „just in time“ sa vyhli zmoknutiu. Ono, tá zima a vietor človeka zmrazili až na kosť aj bez prítomnosti vody. V mysli som si už pripínala štartové čísla na zapožičané no-rain dresy, ktoré sme testovali  na Grácii. Večer som sa ešte prvý krát v „kariére“ dokopala ku skutočnej športovej masáži, zvyknutá nezvyknutá, nohy som mala tak rozbité, že sa toho už veľa pokaziť nedalo. A potom sa zábava mohla začať.

Cestou na štart 1. etapy som sa cítila pekne mizerne. Začínali ma bolieť priedušky, úpon na ľavej nohe bolel pri každom pretočení a čo viac, aj pri minimálnej záťaži mi išlo srdce z hrude vyskočiť. Nejako som dúfala, že tieto stavy ostali v Čechách, ale očividne mávnutie čarovným prútikom nezabralo a tak som veľmi silno uvažovala ako idem toto všetko prežiť. Oproti minulému úvodnému ročníku pribudli totiž nielen kilometre a náročnosť jednotlivých etáp, ale aj kvalita konkurencie.

My sme mali taktiku od trénera stanovenú jasne. Všetko sa to bude točiť okolo Peti, takže klasika, spraviť prvé aj posledné aby to neodišlo bez nás a potom jej pomôcť pred cieľom dopredu. Úprimne, nebola som práve šťastná z toho akým štýlom to bolo podané, trošku som si na izbe pofrfotala, ale zase nie som človek čo by na jedno prikyvoval a druhé robil, takže som si chystala prúdové motory a kvalitnú dávku sebazaprenia.

Nakoľko v Uppsale a okolí prebiehali na cestách rozsiahle rekonštrucie, prvé 2 etapy boli vedené úplne mimo mesta. Po neutrálnom štarte nás čakali celkom vtipné kilometre, keď sme snažili pretlačiť nezabezpečenou cestou cez poobedňajšie kolóny. Chvíľami sme išli už aj pred vedúcim vozidlom, a každých  5 metrov  doslova zakopávali o autá, spomaľovače, zúžené úseky, kužele, značky, vykopané jamy a rôzne zábrany. Tak nervózny a nebezpečný úvod dávno nepamätám, až sa po chvíli pôvodný strach zmenil skôr na úsmev. Čo meter, to takmer pád. Nádhera :-).

Keď nás konečne odmávali, rozpútal sa poriadny pozičný boj, a aj po chvíľkovom zaváhaní sa človek expresne presypal až na koniec balíčka. Začali aj prvé pokusy o únik, ale keďže som práve prežívala vlastnú fyzickú obrodu, držala som sa tak v 1. tretine balíka, odtiaľ  vykúkala či špica únik prenasleduje a snažila sa nejako roztočiť nohy na použiteľnú úroveň. Úprimne, prvých 20 km som tak trpela, že som si skoro nevedela predstaviť že z háku dnes vôbec vystúpim. Potom sa však vpredu pritvrdilo, až v jednom okamihu dievky odchádzali v tak nebezpečnom zastúpení, že nikto neprejavil väčší záujem ich sťahovať.

Živo som pred sebou videla trénerov výraz na tvári po návrate, takže som sa v duchu prežehnala a vyrazila v ústrety vlastnej poprave. Nešlo to vôbec tak ľahko ako v Rakúsku. Popravde, ešte niekde v polovici doskakovania  som tak nakúpila, že som si nebola istá či k tomu poslednému zadnému kolesu vôbec dorazím. Rovnako ako posledné 2 etapy na Grácii, srdce mi šlo roztrhnúť, tepy v nebi, nevedela som sa dodýchať a výkon nikde. Keď som nakoniec predsalen doklepla svoju osobu k utečencom, len s ťažkosťami som predýchavala situáciu. Ono sa to však zase dvíhalo a nikto sa nemal k činu, tak mi neostalo iné než si to zopakovať, a potom znova a znova, až sa telo nakoniec rozbehlo, aj keď mu to veľmi nechutilo.

Prebila som sa takto až k nejakému 70temu kilometru, keď sa snahy o únik začali výrazne stupňovať. Keďže však boli vpredu kompletné tímy a ja z našich sama, kým ony sa striedali jedna za druhou, ja som sa hnala za každým a úplne po všetkom, až som to už v jednom momente nezvládla a skupina odišla bez nás. Snažila som sa ich síce ešte dohnať, uhnala som tak akurát seba, až som na pár sekúnd nevedela ísť odchádzajúcim kusom ani v háku. Chvíľu som predýchavala, potom prepla na beast mode a zubami nechtami sa mi nejako podarilo udržať v asi 3. skupine. Keď som konečne oklepala infarktové stavy a začala sa obzerať, s údivom som zistila že sa to natrhalo nielen smerom dopredu, ale aj dozadu a zo Slovenska som tam sama.

Tak fasa, si vravím. Líderka preč, baby preč, ja v skupine takej že žiadnej, úspech nula, šanca niečo ešte zajazdiť nula, „krásny“ to deň.

Ale čo som mala robiť, zapojila som sa do kooperácie v skupine kde som ostala až sme sa doklopýtali do cieľa. Žiadna eufória sa však nekonala. Nohy na šrot kvôli ničomu, výsledky nikde, ale čo ma vytáčalo ešte viac bol fakt, že sme ako tím v podstate pohoreli. Individualizmus je silná vec, ale konkurencia ešte silnejšia, a hlavne keď tiahne za jeden povraz.

Po pretekoch som najprv nasilu do seba z rozumu napchala poriadne výživnú večeru a po nasledujúcej masáži sa snažila spasiť svoje priedušky, ktorým vysoké tempo a nízke teploty očividne neprospievali. Sem tam ma pobolievalo hrdlo, sem tam potrápila nádcha, žila som tak už posledné 3 týždne, stále čakajúc kedy príde úplný koniec, ale nič veľké sa nekonalo. Dokonca po 1. etape konečne odpuchlo miesto po tom nešťastnom zúbku čo ma vytrápil pred Gráciou, a dokonca aj bez nafasovaných antibiotík.

Druhý deň nás privítalo už trochu prívetivejšie počasie. Síce poriadne fúkalo, aspoň som vonku nemala pocit že mi peňaženka primŕza o ruku, takže u mňa dobré . Po pracovných povinnostiach a zháňaní spreja do nosa sme 15:30 zase poslušne pochodovali v ústrety dobrodružstvám. Ešte sme sa boli len podpísať do štartovky,  keď odfúklo z priestorov štartu 1 transparent. Dnes to bude zaujímavé. Naša švédska spojka, Lars, nás hneď upozornil na to, že prvá polovica bude cca po vetre a teda veľmi rýchla, bude potrebné držať sa vpredu.

Hneď po štarte som si to teda zobrala k srdcu, a keďže šanca na tímové úspechy už bola pod poriadnou vrstvou prachu, snažila som sa šetriť energiu kde to šlo. Žiadna frajerina nehrozila, po včerajšku to bude o prežití. Balík už od štartu miestami jazdil poriadne agresívne, a nie raz kočky predviedli ukážkovú jazdu na terezíne. Chvíľami som jazdila doslova po poli aby som bola aspoň čiastočne v závetrí. Niekde na 20tom kilometri sa balík cez 2 zákruty poriadne natiahol, vpredu sa zrýchlilo a ako keby to nestačilo,  ako sme už boli nalajnované jedna za druhou kočky predo mnou začali bezdôvodne odstupovať. Ako som sa takto cez vietor prebíjala dopredu, zrazu sa to roztrhlo a dosť veľká skupina nám ušla.

A tak fasa, hovorím si, do cieľa nejakých 90 km, na tom vetre, veru nevyzerá to dobre. Pozbierali sme teda vo vytvorenej skupinke všetky sily, a šli dobrých 15 minút nonstop šrot, aby sme sa dokázali vrátiť dopredu. Našťastie sme mali v balíku jednu „roztlieskavačku“, ktorá doslova kopala do zadku všetky kusy aby sa na špici efektívne striedali a takto romanticky so smrťou na jazyku sme si to 50tkou šinuli naspäť. Bolesť chvíľami neskutočná, tempo tiež, pár krát som aj hore kopcom do zákruty pribrzďovala , ale predstava odkrútiť si to na tom vetre všetko za vlastné mi nedovolila spomaliť.

Na 36tom sme boli naspäť, prežili rýchlostnú prémiu, keď sa kočky zase len nalajnovali na ľavú stranu a poriadne podkúrili. Scenár štýlom copy + paste, predo mnou sa vo veľkom zvešiavali nohy, až som zase bola na chvíľu odletená, úplne s rovnakými jedincami.

Ledva sme sa doplazili naspäť,  zrazu sa len zvíril prach, balík odbočil dakam do poľa, rana, ďalšia, ďalšia, až sa všetko okolo mňa rozklepalo. Chvíľu som nevedela čo sa deje, hovorím si dobre, asi dáky krátky rekonštruovaný úsek, ale táto rekonštrukcia nemala konca kraja. Gél, ktorý som už pomaly 20 km zvierala v ľavej ruke a ktorý nebolo kedy zjesť sa mi doslova  vytriasal raz z jednej strany, raz z druhej, a mne trvalo príliš dlho kým som si v tom zmätku uvedomila po čom to ideme a kde na ceste sa držať. Najbližšie kilometre sme teda  šli po spevnenej štreke z červenej škváry, spestrenej zvlnenými úsekmi, ktoré Vás zastavili pomaly na nulu  a vy ste mali možnosť vyskúšať si jazdu na zbíjačke.

Teda mne cross nevadí, akurát 2 astmosféry by bodli viac ako 8, ale babám asi áno, lebo mnohým to  dopredu veľmi nešlo a keď sa prach trochu rozplynul a ja som doobchádzala zvesené kusy, videla som, že som z balíka zase raz von. Snažila som sa doskakovať, ale  v týchto podmienkach to bolo pre mňa takmer nemožné a tepovo som šla blízko bodu kde by som sa odpálila. Tak som sa snažila len držať tempo a zbytočne nepanikáriť. Potom som videla, že jedna deva z Grant Thorntonu dvíha ruku. Ďalšia za ňou automaticky vycúvala, a keď že som už mala odpozorované ako sú perfektne ako tím zohrané, vedela som že to je moja šancu dotiahnuť sa naspäť.

Niekedy v tom momente som sa ocitla vedľa nášho tímového auta, z ktorého na mňa tréner zreval tak, že som skoro salto spravila. V každom prípade zafungovalo, z posledného som sa chytila 3 Thorntoniek a svorne sa celkom v klídku vrátila dopredu. Opäť  :-). Najbližších 40 km sa šla pohoda, chvíľami balík takmer úplne zastavil, nikto nechcel proti vetru ťahať (mňa nevynímajúc  :-D ) a tak skôr než sa udržať v balíku bolo problémom udržať v tej žiadnej rýchlosti rovnováhu. Až nejakých 15 km pred cieľom sa začalo opäť výraznejšie nastupovať, ale až do poslednej chvíle sa nepodarilo nikomu ujsť.  Masochizmus som  zahodila až v úplnom závere, a tak som prišla do cieľa s niekoľko sekundovou stratou na skupinu, no zato štastná že po tom všetkom to bolo pár sekúnd a nie 20 minút, na začiatku to vyzeralo blede.


Večer sa história zopakovala, po večeri a masáži som do seba nasypala všetko od včelieho peľu cez propolisovú tinktúru až po ducha svätého, aby som sa dožila rána ako tak bojaschopná a spláchla som to poriadnou dávkou hudby. Bolo už potrebné aj dušičku trošku spasiť.

Po klasicky dobrom spánku už klasicky plnom nočných môr sme sa prehupli do záverečnej fázy etapáčiku. Ráno som vstala taká rozbitá, že som radšej ani neuvažovala nad tým ako chcem poobede zvládnuť preteky. Ako keby to nestačilo, ešte vypadol telekom, takže namiesto riešenia práce som prekladala karty z mobilu do mobilu kým sa mi podarilo od šéfa zistiť že padla sieť. Zvyšok dňa som teda riešila zo súkromného čísla, čím sa mi všetko parádne skomplikovalo. Potom som sa už ani z Orangeu pomaly nikomu nevedela dovolať, ľudia sa nevedeli dovolať mne, no riešte takto prepravu, komédia.

Rada by som povedala že odchod na štart bol vykúpením, ale keďže nás čakala najdlhšia etapa, pozostávajúca z okruhov kde som sa minulého roku poriadne vytrápila, a ešte bez nejakého konkrétneho zámeru čosi dosiahnuť, moja hlava mala celkom problém chytiť tú správnu motiváciu. Samej sa mi ale tiež putovať nechcelo, a tak som jednoducho po štarte nadviazala tam kde som predchádzajúci deň skončila. Dopredu, dopredu, dopredu, snažiť sa byť v kritických úsekoch na správnom mieste a hlavne nespať niekde na chvoste. Že o mňa nonstop niekto zakopával som si už ani nepripúšťala, polovica z dievčeniec sa tam pohybovala ako naša maďarská kamarátka, skôr som nechápala ako je možné že som ešte nikde nezahučala, keďže  ltt príležitostí bolo na rozdávanie. Nejako som už ani nevnímala strach, ani nemala rešpekt, háčik je háčik, a tak plne zmierená s tým že to raz asi príde by som sa napchala babám hoc aj dovnútra galusky ak to znamenalo závetrie.

V prvom okruhu som bola celkom prekvapená ako hrdinsky sa držím v krátkych rýchlych  stúpaniach, ktoré mi nikdy nejako nevyhovovali. V druhom sa už pridávalo, a vlastne ani neviem kedy sa predná skupina kus preriedila. Stúpania sa šli vždy dosť nepríjemne rýchlo, bolo treba sa na to psychicky nastaviť a jednoducho to dávať štýlom „no merci“. Lámala som to surovo na hrubej, v tom tempe by som na malej bola vonku ako nič, videla som pár takých. A keď som náhodou už mala pocit že začínam ulietavať, automaticky som tam pribila ťažší prevod a chutí nechutí špurtom dopredu tak, aby som v zjazde bola napevno za nejakým  kolesom v skupine, lebo medzi nasledujúcimi spomaľovačmi a kruháčmi sa to vždy poriadne natiahlo. Doraziť dopredu, prebiť sa čo najbližšie ku špici pred cieľovým stúpaním, tam som šprintila od dola až hore tak poctivo, že som to často zo strachu že odletím vyšla medzi prvými . Potom zase pozičný boj pred šikanami pred cieľom, pri nájazde na hlavnú cestu pribrzdiť dosť na to aby som nevyletela na oproti stojaci obrubník, ale nie príliš, aby som sa stihla rozbehnúť so skupinou, a potom bomby bomby bomby až kým som zase nechytila koleso pred sebou.

Takto sme sa tam vozili 9 kôl. V poslednom som vletela v 40tke do takej veľkej jamy, že mi z ľavej ruky vyrazilo rajdy. Našťastie som z crossu zvyknutá pravou rukou držať rajdy prstami aj zospodu, tak ani neviem ako som to ustála. Muselo to byť efektné, prišla totiž za mnou so smiechom Ruska, pohladila ma po chrbte a hovorí „ja neverím, ty žiješ“  :-). Mimochodom, bola to Polina Kirillova, presne tá ktorá v nedeľu na V4 vyhrala.

A ja, síce už v druhom kole som si hovorila, že sa mi tam vlastne ani nechce byť , nohy šli vďaka Michalovi perfektne, a tak v závere 9teho som bola stále prítomná. Hneď za posledným stúpaním som sa nanominovala úplne dopredu a čakala čo bude v cieli. Popravde, myslela som si, že záver bude razantnejší, ale kočky sa ako keby nevedeli rozhodnúť čo chcú vlastne od života, a tak som sa dosť pohodlne odrážala od jednej k druhej až som sa vyviezla do cieľa opäť takmer na špicu.

Bola tam dosť veľká strkanica, napadlo mi že to asi padne, otázkou je len kedy , no nijako ma to nespomaľovalo. Zastavili ma až dievčence, ktoré sa predo mnou trošku sťukli a v samotnom závere som musela miniatúrne pribrzdiť, aby sme sa nevyváľali. Škoda toho, keďže som sa celý deň prevažne vozila a nemusela skoro nič doskakovať, nemala som také rozbité nohy ako predošlý deň a tak mi na záver ostalo dosť síl. Ale nevadí, nabudúce, z mojej strany s mojim výkonom celkom spokojnosť.

1 voľný deň padol úplne perfektne, nemusela som sa stresovať ani nad prácou, ani nad štartom, pekne sme sa prešli po Stockholme, poobede dali na bikoch s Peťou 1 okruh z predošlého dňa, potom nohy „na stole“, svet gombička.

Nuž a v nedeľu moje obľúbené kritérium ulicami Uppsaly, ktoré tak ako minulý rok nesklamalo. Trať trochu skrátili, takže sa v podstate šlo stále buď hore kopcom alebo zjazdovalo, roviny tam veľa neostalo. Na štarte sa nás zišlo okolo 20 a po miernom úvode sa už v druhom kole začalo diktovať celkom perné tempo. Bohužiaľ som na okamih zaváhala s prísunom masochizmu, takže som na konci 3. kola ostala medzi 2 skupinami. Snažila som sa síce ešte doskočiť špicu, baby šli riadne, takže som po krátkej solo jazde obsadila čestné miesto v 2. skupine. Tam sa taktizovalo, keďže Thorntonky boli aj vpredu, aj 2 so mnou, ťahať nechceli nič, rovnako ako ďalšie kusy, a tak ak som to chcela dokončiť s plným počtom kôl a nebyť pri tom doskočená niekým zozadu, odtiahla som to v podstate celé sama.

Po pár kolách ma to prestávalo baviť, skúšala som im odísť na rovine, potom v kopci, potom skúšali kočky v kopci urvať mňa, ale akurát čo sme sa takmer utratili navzájom, nikto sa nikoho nevedel zbaviť. Už som im tam slovensky historky rozprávala, smiala som sa z celej tej situácie, ale kočky sa tvárili strašne profesionálne, ako by  môj obľúbený stand-up komik povedal „aj betónový múr má viac výrazov“.  Posledné okruhy som sa už vpredu nijako nekrvila,  len som držala nejaké základné tempo.

Do posledného okruhu mi tréner kričal nech si za nimi oddýchnem a už si to len kontrolujem, takže som si rady zobrala k srdcu, zaradila sa za kočky, pochytala niekoľko ich pokusov, prežila cieľové stúpanie a čakala čo na mňa vyšpekulujú. Jedna Thorntonka pred cieľom začala rozbiehať špurt, čakala som kedy spoza nej vyletí tímová kolegyňa, ale namiesto nej vyletela úplne iná kočena,  a ja za ňou. Špurt môjho života, pekne za vršky ako to už len ja viem :- ). Úžasnú silu v nohách som cítila, skvelý pocit, koniec koncov došpurtovať zo skupiny na 2. mieste pre mňa ako nešpurtéra je samo osebe úspechom .

Veru, zrýchľovačky som na tomto podujati dotiahla do dokonalosti. A síce 7. miesto bolo po tom všetkom len takou chabšou náplasťou, pretekové kilometre kvalitné, tiež cit pre pozičnú jazdu a 6. zmysel čo sa únikov týka som tiež kus vyšperkovala. Len dúfam, že to v budúcnosti budem mať kde ešte zúžitkovať.

V pondelok som doobeda vybavovala robotu z biku, a pár krát som síce popri písaní sms a mailov takmer vyletela z cyklochodníka do poľa, zákazníci spokojní, ja aj s bikom celí, všetko naporiadku . Po zbalení sa sme pokračovali s našim kamarátom Larsom k nemu domov na návštevu. Chvíľami za hurónskeho smiechu sme absolvovali veľmi príjemný obed. Všetko bolo v poriadku, deň krásny, až do momentu keď Mišo neprišiel na to, že nechal u Larsa doma svoju bundu aj s dokladmi. Na otočenie sa nebolo dosť času, dokonca ani Larsov syn by to s dokladmi k nám do odletu nestihol a keďže mal Michal  občiansky odfotený v mobile, neostávalo nám iné len dúfať že od neho doklady nebudú pýtať, alebo mu bude tá fotka stačiť.

Na check-ine pýtali doklady od všetkých, len od Miša nie .Až tesne pred nástupom sme sa dozvedeli, že let bude 2 hodiny meškať, ale to nikto z nás predtým nevedel, a tak sme sa 22:20 postavili do rady a opäť raz dúfali, že nebudú pýtať doklady. Opak bol však pravdou, kontrolovali každého, tak sme skúsili najprv povedať, že doklady nechal niekde v batožine  počas prekladania  vecí pri vážení. Ochotní pracovníci však hneď oznámili, že bez dokladov ho nepustia, takže vyložili jeho batožinu z lietadla a poslali ho hľadať v nej doklady.

My sme však vedeli, že tam nie sú, už sme vymýšľali ktorú bankovú kartu mu nechať a hľadali nasledujúce lety, keď som sa rozbehla von za ním a securiťákmi povedať im nech to ani nerozbaľujú. Najprv som na slečnu vychŕlila anglický preslov, potom sa jej opýtala či vôbec anglicky rozumie  :-) (pravdaže áno, ale bola som už tiež v strese, poriadne hraničná situácia). Takže som rýchlo vymyslela historku čo je s dokladmi a snažila sa dotiahnuť svoje herecké umenie urýchlene na Oscara.

Ani to neotvárajte, akurát mi volali z hotela že sme ich tam  zabudli. Teraz ani neviem čo robiť, nová situácia, s týmto sme vôbec nerátali, ani ho nemá prísť kto vyzdvihnúť,  jednoducho mu tam budem musieť nechať svoju platobnú kartu, my odletíme do Viedne  a až odtiaľ viem začať riešiť jeho ubytovanie a letenku. Zahrali sme to dobre, začali sme ju lámať :-D. Až jej potom hovoríme, že ale veď on tam s pasom priletel, sme slovenská reprezentácia, pozrite, na preteky sme prišli, toto je náš masér, a toto masérska posteľ, ukázala som na krabicu pri jeho nohách. Na to si nás slečna premerala, vypýtala si ten odfotený občiansky, a zmizla aj s mobilom v lietadle, že sa ide porozprávať s pilotom.

Najbližšie minúty by sa dala nervozita krájať, už sme brzdili let, mali sme byť vo vzduchu, namiesto toho sme stáli vonku pri schodoch, keď dorazil  za nami aj zvyšok skupiny. Tréner sa už držal za hlavu keď vyšla slečna a hovorila Michalovi niečo rusky. Nerozumela som, tak som sa pýtala, čo sa deje, lebo z jeho vystresovanej tváre sa  to už nedalo rozoznať.


Keď povedal, že môže nastúpiť, pilot to povolil, ani sa  nedá opísať aký kameň mi spadol zo srdca. Aj s trénerom sa o nás starali perfektne, naozaj mi hlava nebrala že by sme ho tam po tom všetkom mali nechať. Síce strašne šťastná,  v lietadle som to ešte dobrých 10 minút rozdýchavala. Nikdy to nevzdávaj, ako sa hovorí  :-). Týmto by som sa im rada obom poďakovala, ja som ešte nezažila také dobré fungovanie staffu počas výjazdov ženskej reprezentácie, naozaj to posunuli na úplne iný level než sme boli zvyknuté a bolo super môcť sa sústrediť len na svoj výkon.

A na záver by som sa veľmi chcela poďakovať  aj našim dievčatám. Mojim ženám :-). Boli ste úplne fantastické, dávno som nemala možnosť pretekať v tak dobrej atmosfére. A najviac mojej Marianke. Poznáme sa síce mnoho rokov, stále dokážeš prekvapiť a to mám na tebe úplne najradšej. Pri tebe sranda nikdy nekončí a každý deň je darom z nebies. Pretekať po tvojom boku je pre mňa cťou a nasadenie, ktoré dokážeš vynaložiť v záujmy tímu mi bude navždy inšpiráciou. Mala som pri Vás možnosť zaspomínať si na časy z detstva a za to Vám ďakujem, lebo som takmer zabudla prečo som sa odhlásila z minuloročnej stretávky základnej školy. Dúfam, že spolu absolvujeme ešte veľa podobne dobre naladených výjazdov.

Späť na reporty 2019